🔒
❌

  Aktuality z diania v našom štáte

Jsou k dispozici nové články, stránku obnovíte kliknutím zde.

Frontové a lazaretné vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny z územia severovýchodného Slovenska – pamiatky histórie (publikácia)

LIŠKA, Anton. Frontové a lazaretné vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny z územia severovýchodného Slovenska – pamiatky histórie. Bratislava : Pamiatkový úrad SR, 2022. 239. ISBN 978-80-89175-92-6. V rokoch 2014 – 2018 si Slovenská republika i celý svet pripomenul 100. výročie prvého globálneho vojenského konfliktu, v súčasnej historiografii nazývaného ako prvá svetová vojna (do ukončenia druhej svetovej vojny označovaného ako Veľká vojna). Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, reflektujúc vyššie spomenuté výročie, zahrnul do plánu svojich hlavných úloh agendu, spočívajúcu vo vytypovaní a následnom vyhlásení objektov z uvedeného obdobia, ktoré disponujú pamiatkovou hodnotou, za kultúrne pamiatky. Na tejto úlohe aktívnym spôsobom participoval aj Krajský pamiatkový úrad Prešov, ktorý navrhol zapísať do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu Slovenskej republiky viacero lokalít z územia severovýchodného Slovenska, na ktorých sa nachádzajú frontové a lazaretné vojnové cintoríny. Na základe tohto návrhu sa tieto pietne miesta od roku 2018 postupne stávajú národnými kultúrnymi pamiatkami. Samotný akt zapísania vojnových cintorínov do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu Slovenskej republiky ešte nezaručuje, že tieto pietne miesta získajú patričnú pozornosť a ochranu v potrebnom rozsahu aj v praktickej rovine. Základným predpokladom k tomu, aby starostlivosť o tento druh pamiatok histórie bola na požadovanej odbornej úrovni, je dokonalé oboznámenie sa s procesom ich výstavby a konečnej architektonicko-sadovníckej úpravy, s archívnym materiálom, viažúcim sa k týmto pietnym miestam a základnými metodickými princípmi, ktoré je potrebné dodržiavať, aby bola zachovaná ich pamiatková hodnota. Keďže doteraz takéto systematizujúce odborné dielo na území Slovenskej republiky neexistovalo, Krajský pamiatkový úrad Prešov, vychádzajúc z výskumu a analýzy archívnych prameňov, dobovej a súdobej literatúry, dobových fotografií a pohľadníc a terénneho prieskumu, zostavil v roku 2022 publikáciu s názvom Lazaretné a frontové vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska – pamiatky histórie, ktorej cieľom je jednak podrobné zmapovanie tohto typu vojnových cintorínov, a to tak z historického (predstavenie historických súvislosti a podmienok ich vzniku a následnej údržby) ako aj pamiatkového hľadiska (predstavenie cintorínov ako pamiatok histórie), jednak zadefinovanie základných metodických princípov (rámcových podmienok) ich obnovy, ktoré napomôžu prinavrátiť týmto pietnym miestam ich autentický (historický, dobový) vzhľad. Publikácia je vnútorné rozčlenená do štyroch kapitol. Prvá kapitola približuje proces zriaďovania, výstavby a architektonicko-sadovníckej úpravy frontových a lazaretných vojnových cintorínov počas trvania vojnového konfliktu  (1914 – 1918), t. j. podľa pravidiel stanovených rakúsko-uhorskými orgánmi. Okrem toho predstavuje organizačnú základňu a legislatívne normy, platné pre všeobecné i parciálne problémy, súvisiace s týmto procesom a podrobne popisuje spôsob výberu lokalít na zriaďovanie týchto pietnych miest, technologické postupy ich výstavby, použité materiály i sadovnícke princípy. Záver kapitoly je venovaný osobe Jozefa Lampinga a jeho prínosu pre riadenie, projektovanie a mapovanie výstavby frontových a lazaretných vojnových cintorínov na slovenskej strane Karpát. Druhá kapitola mapuje proces dostavby a konečnej architektonicko-sadovníckej úpravy frontových a lazaretných vojnových cintorínov v medzivojnovom období (1918 – 1939), t. j. podľa pravidiel stanovených československými orgánmi. Podobne ako prvá, aj druhá kapitola mapuje organizačnú základňu a legislatívne normy, platné pre všeobecné i parciálne problémy, súvisiace s týmto procesom a podrobne popisuje spôsob dostavby a konečnej úpravy týchto pietnych miest. Tretia kapitola je venovaná všeobecnej charakteristike frontových a lazaretných vojnových cintorínov z pohľadu pamiatkovej praxe. Podrobne mapuje dejiny pamiatkovej starostlivosti týchto pietnych miest na našom území, predstavuje základnú terminológiu priamo, resp. nepriamo súvisiacu s týmto typom pamiatok, definuje kritéria ich posudzovania v procese vyhlasovania za kultúrne pamiatky, popisuje administratívne náležitosti tohto procesu a oboznamuje so spôsobom ich evidencie v Ústrednom zozname pamiatkového fondu. Záver kapitoly je venovaný alternatívnej možnosti ich ochrany z pohľadu pamiatkového zákona – ako pamätihodností obcí. Posledná – štvrtá kapitola sa zaoberá metodikou obnovy frontových a lazaretných vojnových cintorínov. Popisuje a definuje základné pamiatkové princípy ich sadovníckej a krajinárskej úpravy, úpravy hrobových miest (polí), označovania vojnových hrobov, obnovy autentických prvkov drobnej sepulkrálnej architektúry, výstavby a obnovy oplotenia, vstupných brán a centrálnych pomníkov, osádzania informačných tabúľ a úpravy spevnených plôch v rámci pamiatkovo chránených areálov, vrátane ich bezprostredného okolia (prístupové cesty, chodníky, zeleň a pod.). Textovú časť publikácie dopĺňa bohatá obrazová a mapová príloha, pozostávajúca jednak z archívnych materiálov, dokumentujúcich proces výstavby, konečnej úpravy a údržby frontových a lazaretných cintorínov z územia severovýchodného Slovenska, jednak z projektov, plánov, náčrtov, skíc, historických i súdobých máp, fotografií a pohľadníc, zachytávajúcich lokality s výskytom týchto pietnych miest. V mnohých prípadoch pritom ide o unikátne a prvýkrát publikované obrazové pramene.   Publikácia je príspevkom k výskumu doposiaľ opomínanej a málo prebádanej téme vojenských dejín Slovenska a špecifickej skupiny pamiatok histórie – lazaretných a vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny. Jej primárnymi adresátmi sú pracovníci vedeckých inštitúcií a vysokých škôl, ktorí sa profesne zaoberajú výskumom vojenských dejín Slovenska, odborní zamestnanci Pamiatkového úradu SR a krajských pamiatkových úradov, ktorí sa venujú dokumentácii, monitoringu a pamiatkovej starostlivosti a ochrane tohto typu národných kultúrnych pamiatok a vecí pamiatkovej hodnoty, a tiež mestá a obce severovýchodného Slovenska, ktoré spravujú frontové a lazaretné vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny, situované v ich katastroch. Publikácia však môže poslúžiť ako zdroj informácií aj pre širokú odbornú i laickú verejnosť, zaujímajúcu sa o regionálnu alebo vojenskú históriu, ďalej pre archeológov, venujúcich sa tejto téme, výskumníkov v oblasti pamiatkovej starostlivosti a ochrany, či ako študijný materiál pre potreby stredných alebo vysokých škôl humanitného i technického zamerania. Vzhľadom na rozsiahlosť skúmanej problematiky si publikácia nenárokuje pozíciu komplexného zhodnotenia všetkých faktorov vplývajúcich na vznik, vývoj, výstavbu a údržbu predmetného typu pamiatok histórie. V budúcnosti je potrebné danú tému ďalej rozvíjať a venovať sa podrobne predovšetkým jej parciálnym oblastiam (podrobný výskum jednotlivých lokalít – archívny, archeologický, dendrologický a pod.). Význam publikácie z hľadiska prínosu pre slovenskú historiografickú spisbu spočíva predovšetkým v tom, že ako prvá prináša ucelený pohľad na problematiku frontových a lazaretných vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny, zakladaných na lokalitách severovýchodného Slovenska, a tiež v tom, že ako prvá – na základe podrobnej historickej analýzy prameňov a terénneho výskumu – definuje jasné a ucelené pravidlá pre metodiku obnovy týchto pietnych miest. Publikácia vyšla s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR v celkovom náklade 500 ks. Pre záujemcov bude po jej oficiálnom uvedení do života, naplánovanom na 09. 02. 2023 o 16:30 hod. vo Vihorlatskej knižnici v Humennom, dostupná v dvoch verziách – digitálnej (na webovom sídle Pamiatkového úradu SR) a tlačenej (v sídle Pamiatkového úradu SR).

Michalská veža obnovená

Obnova jednej z dominánt Bratislavy –  Michalskej veže, bola nedávno ukončená. Koncepcia obnovy bola určená na základe architektonicko-historických výskumov a reštaurátorských výskumov tak, aby celkový exteriérový vzhľad pamiatky výrazovo korešpondoval s obnoveným dominantným barokovým helmicovým zastrešením. Na fasády bola prinavrátená baroková bosáž na nárožiach a nad portálmi, ako aj vertikálne plastické lizénové prvky v hornej polygonálnej časti veže, všetko v homogénnej farebnosti v zmysle zistení z výskumov. Bol zreštaurovaný aj výrazný polychromovaný gotický erbový reliéf nad severným portálom prejazdu s erbom mesta Bratislava, uhorským erbom a erbom Jagelovcov, aj olovená baroková kartuš s nápisom nad južným portálom. Na juhozápadnom nároží, vo výške strechy susedného objektu, je analytickou metódou prezentovaný gotický náhrobný kameň, ktorý bol sekundárne použitý pri dostavbe veže v 16. storočí, a taktiež v interiéri prejazdu zostal prezentovaný pôvodný kamenný portál uzatváraný padacou mrežou. Veža bude pre verejnosť sprístupnená približne v polovici roka 2023. Na obnove spolupracovali:Mesto Bratislava – Múzeum mesta BratislavaPamarch s.r.o. Výskumy spracovali:PhDr. Zuzana Zvarová, Ing. Ľubor Suchý, PhD., Ing. arch. Karol Ďurian, Mgr. Ján Sikoriak a kol., akad. soch. Stanislav Kožela, Mgr. art. Ivan Herényi, Mgr. Petr Vácha, Obnova bola financovaná z fondu MK SR a Hl. m. SR Bratislavou

Vyhlásili sme ochranné pásmo Pamiatkovej rezervácie a národných kultúrnych pamiatok v Osturni

Dňa 8. decembra 2022 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Pamiatkového úradu SR o vyhlásení ochranného pásma Pamiatkovej rezervácie Osturňa a národných kultúrnych pamiatok v tejto obci. Pamiatkový úrad SR prerokoval vyhlásenie ochranného pásma so samosprávou obce Osturňa, ktorá s ním súhlasila. Uznesením vlády Slovenskej socialistickej republiky bola v roku 1979 vyhlásená Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry Osturňa, ktorá v obci pozostáva z troch častí: dolný koniec – stred – horný koniec. Jednotlivé časti pamiatkovej rezervácie vymedzujú najzachovalejšie kompaktné zoskupenia ľudovej zrubovej historickej zástavby v intraviláne obce. Ochranné pásmo chráni ostatné časti zástavby obce s množstvom národných kultúrnych pamiatok, ktoré nepokrýva územie pamiatkovej rezervácie, a súčasne veľkú časť jej nezastavaného extravilánu, ktorý predstavuje prirodzené prírodné prostredie a jedinečne zachovanú kultúrnu krajinu s prvkami antropogénneho reliéfu. Osturňa predstavuje charakteristickú horalskú (pastiersko-roľnícku) obec s jedinečným spôsobom zástavby, ktorú ovplyvňovali prírodné podmienky Karpát a zamestnanie obyvateľstva pastierstvom, drevorubačstvom a poľnohospodárstvom. Obec vznikla v 16. storočí pozdĺž údolia Osturnianskeho potoka v dĺžke 9 km. Zástavba pozostáva prevažne len z jedného radu usadlostí, postavených nepravidelne reťazovite vedľa cesty, v závislosti od terénu na jej severnej alebo južnej strane. Typickú zástavbu obce predstavujú súbory zrubových obytných a hospodárskych objektov, pochádzajúcich prevažne z druhej polovice 19. a prvej polovice 20. storočia, na ktoré neodmysliteľne nadväzujú úzke a dlhé zárubkové parcely. Zárubky predstavujú zachovaný pôvodný spôsob delenia pôdy (naprieč šírkou celého katastra obce) medzi jednotlivých osadníkov. Dodnes sú výnimočne zachovaným dokladom spôsobu hospodárenia na pridelenej pôde, ktorá nebola zasiahnutá neskoršou kolektivizáciou a sceľovaním. Zárubky sú dodnes extenzívne poľnohospodársky využívané a obhospodarované ako orná pôda, lúky, úhory, pasienky, lesy, so zachovanými terasami, medzami, poľnými cestami, úvozmi, aj drevinami (stromy a vyššie kry) vysádzanými na okrajoch zárubkov, vyznačujúcimi hranice jednotlivých majetkov. Reliéf okolitej krajiny je aj vďaka špecifickým prírodným danostiam rozmanitý a výrazne členitý striedaním miernych aj strmých svahov s chrbtami a úpätnými plošinami nadväzujúcimi na dná dolín a nivy prítokov Osturnianskeho potoka. Účelom vyhlásenia ochranného pásma je vytvorenie ďalšieho nástroja na zabezpečenie základnej ochrany pamiatkového územia (pamiatkovej rezervácie). Ochranné pásmo tvorí územné, priestorové, vizuálne zázemie a neoddeliteľnú súčasť vnímania pamiatkovej rezervácie; súčasti ochranného pásma tiež spolupôsobia na vnímaní krajinných, urbanistických, architektonických hodnôt pamiatkového územia a jeho panorámy. Na zabezpečenie ochrany a usmerneného rozvoja v ochrannom pásme sú v rozhodnutí vymedzené podmienky ochrany, ktorých cieľom je zachovávať štruktúry, znaky, prvky, formy historickej poľnohospodárskej krajiny a historický spôsob parcelácie – zárubkov. Nová zástavba je prípustná v intraviláne obce za špecifických podmienok. Spracoval: ONKPaPÚ – referát pamiatkových území, PÚ SR

Nález hrotu zo staršej kamennej doby

Osvetová a propagačná činnosť pamiatkarov o archeologickom dedičstve sa minulý rok odplatila doposiaľ najstarším ohláseným nálezom mimo výskumu v Trnavskom kraji za existencie Krajského pamiatkového úradu Trnava (od roku 2002). Nálezom je kamenný hrot z oštepu, ktorého vek slovenskí odborníci na paleolit určili na približne 40 000 až 50 000 rokov. Hrot má listovitý tvar, dĺžku 5,2 cm, šírku 2,7 cm a maximálnu hrúbku 1 cm. Je obojstranne plošne opracovaný. Vzhľadom na vek je zaujímavé, že hrot má slabú patinu, ale sú známe takto staré artefakty so slabou patinou. Artefakt je vyrobený štiepaním (tvarovaním / opracovaním kamenného úštepu otĺkačom) z pazúrika (sedimentárna hornina) pravdepodobne severského pôvodu. Kamenné hroty oštepov boli vsadené do drevenej palice a spoj mohol byť zosilnený prírodnou lepivou látkou a organickým vláknom. Oštep sa v tej dobe používal na lovenie zveri a ako zbraň. Nález našiel miestny občan pri prechádzke na poli neďaleko vodného toku pri obci v trnavskom okrese. V okolí miesta nálezu sa našli sídliskové archeologické nálezy z viacerých mladších období praveku a stredoveku, čo dokazuje, že táto poloha bola vhodným miestom na pobyt ľudí v rôznych dobách. Či lokalitu obýval ľud aj v paleolite, by zistil podrobnejší terénny výskum. Zatiaľ je hrot považovaný len za ojedinelý nález z paleolitu a môže súvisieť s lovom zveri premiestňujúcej sa k zdroju vody. Datovanie nálezu spadá čiastočne do stredného paleolitu (kultúry micoquien a moustérien) alebo staršieho úseku mladšieho paleolitu (kultúra szeletien). V strednom paleolite bolo naše územie osídlené neandertálcami (Homo neanderthalensis) a v staršom úseku mladšieho paleolitu okrem posledných neandertálcov už aj človekom rozumným (Homo sapiens), tzv. človekom dnešného typu. Z obdobia kultúr micoquien, moustérien a szeletien poznáme z Trnavského kraja a z blízkosti jeho hraníc náleziská napr. v Plaveckom Mikuláši, Boleráze, Hornej Krupej, Vlčkovciach, Banke, Moravanoch nad Váhom a Radošine. Časť z týchto nálezísk je situovaná v jaskyniach. Je možné, že po strate hrotu príslušníkom niektorej z vyššie uvedenej kultúry bol neskôr nájdený a opätovne využitý aj v mladšej kultúre. Nález bude po vypracovaní správy o náhodnom archeologickom náleze prevedený do múzea. Hrot nie je jediným pozoruhodným nálezom z paleolitu na území Trnavského kraja v nedávnej dobe. V rokoch 2020 a 2021 sa osídlenie z paleolitu zistilo počas záchranného archeologického výskumu na stavbe v Banke (Paleolitické nálezy v Banke pri Piešťanoch). KPÚ Trnava pripomína, že každý nálezca je podľa pamiatkového zákona povinný nález ponechať na mieste a najneskôr na druhý pracovný deň ho ohlásiť príslušnému krajskému pamiatkovému úradu. Ideálne je nález ohlásiť telefonicky ihneď priamo z miesta nálezu, čo už až na výnimky v dobe smartfónov a pokrytia mobilným signálom nemôže byť problém. K nálezom však dochádza aj v mimopracovnú dobu pamiatkarov alebo môže byť nález bezprostredne ohrozený, napr. v koryte vodného toku opätovným zatopením či krádežou, ak ide o frekventované miesto. Vtedy je prípustné okrem ohlásenia nálezu prostredníctvom elektronickej pošty jeho premiestnenie na bezpečné miesto, ale predtým je potrebné ho zdokumentovať na mieste nálezu fotografiami či videom a zaznamenať jeho súradnice. Na príklade nálezu hrotu je názorne vidieť, ako môže aj drobný artefakt obohatiť históriu obce, ale i celkové poznanie nášho archeologického dedičstva, avšak za predpokladu, že nález nálezca nezatají. Text: Matúš Sládok, KPÚ Trnava

Nad-časový poklad vo veži

188 rokov staré listiny, nájdené v časovej schránke vo veži štítnického rímskokatolíckeho kostola Počas obnovy strechy veže rímskokatolíckeho kostola sv. Júdu Tadeáša v Štítniku bola objavená v makovici pod kovovým krížom drevená časová schránka, ktorá ukrývala listiny z rokov 1834 a 1865. Koncom roka 2022 sa uskutočnila obnova strechy veže rímskokatolíckeho kostola svätého Júdu Tadeáša v Štítniku, ktorá bola realizovaná s pomocou štátneho príspevku z grantového systému Ministerstva kultúry SR „Obnovme si svoj dom“ podprogram 1.1 Obnova kultúrnych pamiatok. Rímskokatolícky kostol v Štítniku je nehnuteľnou národnou kultúrnou pamiatkou, ktorá bola postavená v barokovom slohu v rokoch 1749 – 1753 ako jednoloďová stavba, s vežou, vstavanou do štítového priečelia severozápadnej vstupnej fasády. Nachádza sa na severozápadnej strane historického jadra Štítnika, ktoré je pamiatkovou zónou, a opticky uzatvára námestie. Veža je zastrešená štíhlou zvonovitou prilbou s lucernou, pôvodne bola pokrytá šindľom, ktorý už bol vo výrazne narušenom stave. V jej vrchole je kovová makovica s krížom. Po odstránení pôvodných šindľov bolo nevyhnuté makovicu s krížom z lucerny odobrať, aby počas obnovy nedošlo k ich poškodeniu. Vďaka tomu bola v makovici nájdená časová schránka v podobe drevenej škatule, pôvodne pravdepodobne prichytenej klincami o drevený trám, na ktorom spočíva kovová makovica. Klince medzičasom zhrdzaveli, ale schránka zostala nepoškodená na tráme. Nachádzali sa v nej tri dobové dokumenty, opatrené pečaťou štítnickej farnosti, vtlačenej do červeného pečatného vosku, a s podpisom štítnického katolíckeho farára. V prvom prípade to bol Ján Ružbacký (Joannes Ruzsbaczky), v druhom Andrej Šveda (Andreas Sveda). Latinská listina z 27. apríla 1834 je správou o rekonštrukcii veže kostola, ktorú realizoval spišský majster Ján Kamenický (Joannes Kameniczky) za vlády rakúskeho cisára Františka II. a uhorského kráľa (cisára regenta) Ferdinanda I., keď bol županom Gemersko-malohontskej stolice Jozef Almáši (Josephus Almásy), vicežupanom Karol Abafi (Carolus Abaffy), štítnickým richtárom Pavol Geruška (Paulus Geruska) a vicerichtárom Ján Kirini (Joannes Kirinyi). K listine je pripojená ďalšia s básňou v dobovej slovenčine (slovakizovanej češtine), ktorej autorom je samotný katolícky farár Ján Ružbacký. Z básne sa dozvedáme, že drevená šindľová strecha veže (dokončená v roku 1753) vyhorela v roku 1803 počas požiaru a obnovili ju až po vyše tridsiatich rokoch – v roku 1834. V ďalších veršoch farár prosí Boha o ochranu novej veže, aby ju mohli všetci veriaci v pokoji užívať a počuli zvuk z nej vyzváňajúcich zvonov čo najdlhšie. Čo predkowe naši kladli na tom mistew roku 1753 we swem písmeto ohen w roku 1803 skazil.Wčil mi našich časow okolostojičnostiPotomkom našim do ladički k znamostiOpisujíce w roku 1834 klademe.   (úryvok) Najmladšia listina v časovej schránke pochádza zo 14. mája 1865, kedy bola ukončená ďalšia výmena šindľov na veži. Udialo sa to za vlády Františka Jozefa I., keď bol županom Gemersko-malohontskej stolice Rudolf Kubíni (Rudolphus Kubinyi), vicežupanom Alexander Török, štítnickým richtárom Vavrinec Gedeon (Laurentius Gedeon) a vicerichtárom Ján Matutaj (Joannes Matutay). Pôvodná časová schránka bola po ukončení obnovy strechy veže nahradená novou, do ktorej aktuálny farár Mgr. Andrej Bisák umiestnil listinu so správou o rekonštrukcii strechy veže v roku 2022. Nájdené listiny a časová schránka sú aktuálne uložené v Archíve Biskupského úradu v Rožňave. Autor: Mgr. Lenka Bischof, KPÚ Košice – pracovisko Rožňava

Výstava „Frontové a lazaretné vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska – pamiatky histórie“ v priestoroch KPÚ Prešov

KPÚ Prešov srdečne pozýva odbornú i širokú laickú verejnosť na výstavu „Frontové a lazaretné vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska – pamiatky histórie“, ktorá bude sprístupnená v priestoroch KPÚ Prešov (Hlavná 115, 08001 Prešov) od 11.01 do 08.02.2023, a to v pondelok až štvrtok v čase od 08:00 – 11:00 a 13:00 – 16:00. Tešíme sa na Vašu účasť!

Pomôže náhodný nález v stredoslovenských horách archeológom pochopiť posmrtné predstavy pravekých horalov? 

Na archeologické nálezy  môžeme naraziť úplne kdekoľvek, najmä v krajine po miléniá intenzívne využívanej ľuďmi ako je tá  naša. Tradične sa archeologické náleziská spájajú s úrodnými nížinami, prípadne nejakým opevneným bodom na vrchu blízkeho kopca. Už sme písali o nálezoch v riekach, ale ani vysoké hory neboli pre pravekého, či stredovekého človeku také cudzie, vzdialené a strašidelné ako by si dnešný človek pod vplyvom Dobšinského rozprávok mohol myslieť. V jesenné pondelkové ráno zazvonil na KPÚ v Banskej Bystrici telefón. Mužský hlas naliehavo oznámil, že s manželkou cez víkend objavili v horách niečo zvláštne a podľa nich ide o archeológiu. Mohlo by ísť o bronzovú sponu. Úradní archeológovia si  s volajúcim dohodli stretnutie na parkovisku na kraji mesta. Ďalej sú už len hory. Kúsok nad miestom stretnutia sa týči praveké hradisko z doby železnej, pod ním v svahu je jaskyňa, kam sa uchyľovali so svojimi stádami eneolitickí pastieri. Vedľajšia jaskyňa zase bola svedkom krvavých ľudožrútskych rituálov germánskych kmeňov obdobia sťahovania národov.  Kúsok poniže fungoval zase stredoveký lom na vápenec. Archeológovia cestou na stretnutie hádali, s ktorou z lokalít by mohol nález súvisieť. Na parkovisku ich už čakal muž so psom. Z kufra svojho auta vybral krabičku, v ktorej bol nález. Na prvý pohľad išlo o bronzovú sponu. Spona mala jednoduchý elegantný dizajn, z ktorého už dýchal nastupujúci módny trend ranej keltskej kultúry, ktorej klasická fáza sa vďaka svojej umeleckej kvalite stala inšpiráciou pre vizuál elfov v známej trilógii Pán prsteňov v spracovaní Petera Jacksona. V archeologickej terminológii to bola spona typu Certosa, ktorá sa datuje do obdobia začiatku doby laténskej (stupeň  LtA). Ďalšia vec, ktorá bola na spone zaujímavá bola jej nadrozmerná veľkosť pre dané obdobie. Slúžila buď na spínanie ťažkého kusu odevu, alebo sa jej nositeľ chcel ukázať svoju prestíž. Ľudská ješitnosť je stará ako ľudstvo samé. Keď si archeológovia prezreli sponu vybral muž ešte jeden predmet. Údajne bol pri spone, ale nezdal sa mu príliš starý ani zaujímavý. Opak bol pravdou. Bola to železná sekera s tuľajkou. Najstarší typ železných sekier. Tvarovo vychádzala zo sekier, aké sa odlievali ešte v dobe bronzovej z bronzu. Časovo nález sedel so sponou. Archeológovia boli zvedaví odkiaľ artefakty pochádzajú. Muž ich vyzval, aby nasadli do auta, že ich zavedie na miesto nálezu. Sám sadol do auta a zamieril smerom do hôr. Obe autá zastali na začiatku lesnej zvážnice. Ďalej už pôjdu pešky. Lesná cesta ich viedla po vrstevnici. Po chvíli vyšli z lesa na pasienky. Otvoril sa im výhľad na kotlinu s krajským mestom na jej severnom okraji. Muž ukázal na miesto na okraji lúky. Tu sa nachádzalo miesto nálezu. Muž tu s manželkou zbieral bedle, keď zbadali niečo neprirodzene zelené trčať zo zeme. Celý okraj lúky tu bol rozhrabaný od diviakov alebo jazveca, možno i medveďa. Na dne jamiek boli ešte zvyšky osích hniezd a mravenísk. Neskoré ročné obdobie, kedy sa zelená pastva i bobule s prírode míňajú, prinútilo zvieratá uchýliť sa k inému zdroju potravy. Miesto nebolo doteraz evidované ako nálezisko. Označený priestor si archeológovia nafotili a zamerali GPSkom. Mali však obavy, či manželia nenašli predmety pomocou detektoru kovov. To je u nás nelegálne a okrem toho, že by stratili nárok na nálezné v hodnote plnej historickej hodnoty artefaktu, mohli by mať aj problém so zákonom. Cestou k autu  archeológovia kládli mužovi rôzne otázky, aby sa uistili, či hovorí pravdu. Jeho príbeh však sedel. Keď sa pri autách s mužom rozišli, archeológovia rozmýšľali nad tým, či boli na skutočnom mieste nálezu. V údolí poniže sa pred pár rokmi našla osada púchovskej kultúry, aj na hradisku na vedľajšom kopci sídlili jej nositelia. Čo ak to nie je skutočné miesto nálezu. Žiaľ manželia našli nález cez víkend a preto sa priamo z miesta nálezu nevedeli dovolať na krajský pamiatkový úrad. Preto sa rozhodli nález vyzdvihnúť a nahlásiť v pondelok. Nebol to úplne ideálny postup. Cez víkend by zrejme nepochodili ani ohlásením prostredníctvom obce. Možno keby zavolali políciu. Našťastie muž tvrdil, že majú fotografie nálezu, keď bol ešte v zemi. To by bol veľmi cenný doklad nielen o tom, že nálezy boli skutočne na označenom mieste, ale aj o tom ako boli uložené. Na druhý deň sa archeológovia vrátili na miesto s výstrojom. Okolie nálezu prešli detektorom kovov, či sa tu nenachádzajú ďalšie kovové nálezy. Žiaľ nepodarilo sa už nájsť žiadne. Detektor síce viackrát signalizoval kovový predmet, ale všetko boli len postrácané súčiastky zo strojov a náradie lesných robotníkov. Bola to dobrá správa. Keďže všetky predmety boli v pôvodnom mieste straty bez narušeného pôdneho krytu. Muž vravel pravdu s detektorom nehľadali.  Následne archeológovia vytýčili malú sondu okolo miesta nálezu. Cieľom bolo zistiť súvislosti, v akých sa nachádzali predmety, ako aj či sa tu nenachádzajú ďalšie nálezy. V sonde sa však nepodarilo zistiť veľa. Nálezy sa nachádzali vo vrstve eróznych naplavenín. Nebola tu žiadna sídlisková jama ani ľudské ostatky, ktoré by naznačovali sídlisko alebo pohrebisko. Okrajom sondy prechádzala zasypaná stará vymytá koľaj cesty. Archeológovia situáciu v sonde zadokumentovali a zasypali. Hlodali v nich myšlienky. Prečo tu boli tie predmety? Čo znamenajú. Čo sa tu v dávnej minulosti udialo?  Na prvý pohľad sa zdalo, že nálezy by mohli byť v koľaji starej cesty. No bez znalosti presnej polohy nálezov to nebolo isté. Kým neprišli fotografie z času nálezu archeológovia vytvorili 3D model vykopanej sondy. Z neho vytvorili fotogram, ktorý zgeoreferencovali a preložili georeferencovanou kolmou fotografiou miesta nálezu z dňa prvej obhliadky a netrpezlivo čakali na e-mail s fotografiami z dňa nálezu. Tie čoskoro dorazili. Zavládlo napätie. Čo povedia? Boli nálezy naozaj na tom mieste, ktoré ukázal muž? Bude možné z amatérskych fotografií rekonštruovať nálezovú situáciu? Po otvorení e-mailu sa ukázali dve veci. Nálezy boli odfotené aj čiastočne v zemi. Okolie nálezov súhlasilo s okolím označeného miesta. Miesto nálezu bolo skutočné. Žiaľ fotografia nebola urobená kolmo na terén, nemala mierku. Presnosť pri spracovaní náložky z tejto fotografie nebude z ďaleka ideálna. Aby sa dala rekonštruovať poloha nálezov v preskúmanej sonde je však nutné mať, čo najlepšie podklady.  Upraviť fotografiu do mierky sa aspoň podarilo porovnaním s fotografiou spony nafotenej s mierkou. Následne bola fotografia zreferencovaná na základe spoločných znakov s fotografiou z prvej obhliadky. Tak sa podarilo vytvoriť najpravdepodobnejšiu prvotnú polohu nálezov voči sonde.  Nálezy neboli uložené v koľaji cesty. Nachádzali sa vedľa v zosunutej pôde. Boli tam však zakopané? Alebo sa sem dostali pri zosuve pôdy pri nejakej veľkej búrke? A ak, odkiaľ potom? Archeológovia prezreli aj LiDAR teda laserový sken reliéfu okolitého terénu. Ale nič nenaznačovalo, že by sa tu nachádzala stopa po zarovnanom teréne ako pozostatok nejakého pravekého zrubu, ktorý by ukazoval trebárs na praveký salaš. Skladba nálezov by mohla poukazovať na pastiera doby železnej, ktorý pásol svoje stáda na holi. Horské pastierstvo je jav, ktorý je najneskôr od staršej doby železnej doložený vo väčšine európskych pohorí. Sekerku ako univerzálny nástroj a zbraň, nosili pravekí pastieri  zrejme rovnako bežne ako ich neskorší nástupcovia valašku. Veľká spona mohla spínať akúsi predchodkyňu šuby, či kabanice. Prečo sa však tieto dva predmety našli mimo salaša, hradiska či osady? Keby ich niekto stratil neboli by tak blízko pri sebe. Podobne ani pri zosuve pôdy by zrejme neskončili jediné dva nálezy v celom okolí tak tesne vedľa seba. Bola by to veľká náhoda. Poukazuje to skôr na zámerné uloženie. Boli tieto predmety dostatočne cenné v danej dobe na to, aby si ich niekto uložil ako poklad? Alebo je to všetko inak a predmety uložili blízky nebohému na miesto jeho skonu, či posledného odpočinku? Doba laténska v horskej oblasti je z tohto pohľadu veľmi záhadná pretože zatiaľ nie sú  žiadne doklady o tom, ako boli ľudia pochovávaní. Čo sa s nimi stalo po smrti? Nemáme žiadne hroby. Je možné, že telá uložili na miesta, kde sa o ne postarala divá zver, alebo rozptýlili ich popol. Kdesi v mieste tohto posledného obradu uložili predmety, ktoré v živote najviac potrebovali? Archeológovia na to zatiaľ neprišli. Nové vedecké metódy však prinášajú možnosti aj v tomto ohľade. Rôzne chemické alebo DNA analýzy by pri vhodných podmienkach mohli povedať viac. Pôda uložená v tuľajke sekery bola opatrne, aby sa nekontaminovala, vybratá. Zotletý zvyšok poriska sa v nej žiaľ nenašiel. Ak by aj sa zachoval zrejme by jeho rádiouhlíkové datovanie neprinieslo bližšie dáta. Obdobie staršej a mladšej doby železnej sa nedá presnejšie touto metódou rozlíšiť. Ak by bol však uhlík dostatočne veľký na určenie dreviny, mohol by niečo povedať o tom z akého prírodného prostredia pochádzala pravdepodobne sekera. Zaujímavé by bolo ak by drevo poriska sekery pochádzalo zo stromu rastúceho typicky v inom krajinnom type z akého pochádza nález.  Bola by to ďalší kúsok do skladačky obrazu mobility pravekého obyvateľstva hôr. Archeológovia napriek tomu vzorku odložili. Ak bola sekera položená pri mŕtvom tele je tu síce malá, ale teoretická šanca, že sa v budúcnosti podarí získať z pôdnej vzorky DNA. Ich kolegovia na západe už s touto metódou majú prvé skúsenosti. Text: Martin Miňo, KPÚ Banská Bystrica

Poklad jednookého farára z Obišoviec …

Knižná novinka Príbeh pokladu jednookého farára sa započal na jar v roku 2020. Vtedy došlo počas archeologického výskumu, vedeného spoločnosťou Triglav Archeologická spoločnosť s. r. o. v malej východoslovenskej dedinke Obišovce (okr. Košice – okolie) v priestoroch rímsko-katolíckeho kostola, k objaveniu základov zaniknutého renesančného kostola a odkrytiu výnimočného nálezu, pozostávajúceho z 550 mincí a tzv. banských znakov. Keďže Krajský pamiatkový úrad Košice bol aktívnym účastníkom celého procesu od začiatku, priniesol medzi prvými aj prvé správy o objave KPÚ Košice – Nález unikátneho pokladu a základov renesančného kostola sv.Martina v Obišovciach. Tento poklad sa napokon podarilo historikovi Marekovi Budajovi a archeológovi Petrovi Šimčíkovi tohto roku aj úspešne spracovať do výnimočnej knižnej podoby. A práve dňa 2. decembra 2022 v Kostole Ružencovej Panny Márie v Obišovciach bola slávnostne do života uvedená autorská kniha s názvom „Poklad jednookého farára z Obišoviec“ (vyd. SNM – Historické múzeum, Triglav Archeologická spoločnosť s. r. o., Bratislava – Košice 2022). V daný deň sa tak poklad symbolicky akoby vrátil na miesto svojho nálezu. Súčasťou bola aj krátka prezentácia nálezových okolností pokladu, a aj nálezu základov zaniknutého renesančného kostola. Krajský pamiatkový úrad Košice spolu s gratuláciami a s poďakovaním všetkým zúčastneným chce napomôcť aj pri propagácii unikátneho nálezu prostredníctvom zaujímavej odborno-populárnej knihy – čerstvej novinky. Čo všetko v sebe skrýva, a prečo práve jednooký farár, i všetky ďalšie pozoruhodné súvislosti, či ďalšie praktické informácie sa už dozviete aj na: www.tkkbs.sk Autor: Mgr. Peter Šimčík (redakcia: Mgr. Juraj Gembický, KPÚ Košice)

Výročné ceny časopisu Pamiatky a múzeá za rok 2022

Redakcia časopisu Pamiatky a múzeá, revue pre kultúrne dedičstvo Vás žiada o návrhy na nominácie na výročné ceny časopisu za rok 2022, ktoré budú udelené za najpozoruhodnejšie diela v oblasti poznávania, ochrany a popularizácie kultúrneho dedičstva vo vybraných kategóriách: objav / nález / akvizíciaexpozícia / výstavapublikácia / periodická tlačobnova / adaptáciareštaurovaniepodujatieaudiovízia / multimédiá Nominačný návrh sa vzťahuje na diela prezentované, publikované, ukončené alebo realizované v priebehu kalendárneho roka 2022. Vaše návrhy do 32. ročníka výročných cien posielajte elektronicky vyplnením formulára zverejneného na webovej stránke Slovenského národného múzea na adrese: https://www.snm.sk/?vyrocnecenypam najneskôr do 17. apríla 2023. V prípade nejasností, podnetov a otázok kontaktujte redakciu na adrese vyrocneceny@snm.sk, resp. na tel. č. + 421 2 20 491 232. Výročné ceny časopisu Pamiatky a múzeá za rok 2022 budú publikované v čísle 3/2023. Tešíme sa na Vaše návrhy.

Slávnostné odovzdávanie certifikátov UNESCO

V pondelok 19. decembra 2022 sa v divadle Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK) v Bratislave-Rusovciach pod záštitou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky uskutočnil galavečer spojený s vyhlásením nových prvkov zapísaných do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného dedičstva Slovenska a zároveň sa uskutočnilo slávnostné odovzdanie certifikátov pre prvky a lokality zo Slovenska, ktoré sa stali súčasťou prestížnych zoznamov UNESCO. Medzi ocenenými nechýbali zástupcovia lokality „Hranice Rímskej ríše – Dunajský Limes (západná časť)“, ktorá bola zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO v roku 2021 a ktorej nomináciu za slovenskú stranu koordinoval Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dunajský Limes je medzinárodnou lokalitou spájajúcou pamiatky rímskeho hraničného systému na rieke Dunaj od bavorského Bad Göggingu, cez Rakúsko, až po Ižu na Slovensku a jej súčasťami na našom území sú Rímsky vojenský tábor (kastel) Gerulata v Bratislave-Rusovciach a Rímsky vojenský tábor (kastel) v Iži. Certifikáty o zápise do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO prevzali zástupcovia inštitúcií spravujúcich slovenské pamiatky Dunajského Limesu – Zuzana Palicová, riaditeľka Múzea mesta Bratislavy a Jozef Csütörtöky, riaditeľ Podunajského múzea v Komárne, spoločne s nimi starosta Mestskej časti Bratislava-Rusovce Radovan Jenčík a starosta Obce Iža István Domin. Slávnostné odovzdávanie certifikátov bolo zároveň príležitosťou poďakovať a oceniť úsilie širšieho odborného tímu, ktorý stál nielen pri úspešnej nominácii, ale naďalej spolupracuje pri ochrane, zveľaďovaní a propagácii pamiatok Dunajského Limesu na Slovensku. Okrem už spomenutých organizácií k nemu patria najmä Múzeum Antická Gerulata v Rusovciach, Archeologický ústav SAV v Nitre, Magistrát Hlavného mesta SR Bratislavy, Nitriansky samosprávny kraj, Slovenská komisia pre UNESCO, Slovenská technická univerzita, Krajský pamiatkový úrad Bratislava a Krajský pamiatkový úrad Nitra. Ako vo svojom príhovore pripomenul J. Csütörtöky, línia Hraníc Rímskej ríše zapísaná v UNESCO dnes začína Antoninovým valom na Britských ostrovoch a končí práve v Iži na Slovensku. Toto prepojenie je potrebné vnímať nielen ako mimoriadnu príležitosť na rozvoj medzinárodnej odbornej spolupráce či kultúrneho turizmu, ale najmä ako záväzok udržiavať naše pamiatky v stave zodpovedajúcom európskym štandardom 21. storočia a dokázať ich prezentovať spôsobom prístupným čo najširšiemu spektru návštevníkov.

Storočné sucho prispelo k objavu v koryte rieky Hron

Zvolenská brána patrí medzi miesta s najväčšou koncentráciou opevnení na našom území (https://sketchfab.com). Dôvodom, prečo vo väčšine epoch bol tento priestor strážený, je dôležitosť miesta z hľadiska dopravy. Brána je priesmykom v pásme vulkanických pohorí, zároveň sa tu od nepamäti nachádzali miesta, kde sa dala prekonať rieka Hron. Okrem toho, že brána je priesmykom v pásme vulkanických pohorí, zároveň sa tu od nepamäti nachádzali miesta, kde sa dala prekonať rieka Hron. Okrem fortifikačných stavieb chrániacich tento priestor tu ľudia zakladali aj osady. Ich obyvatelia zrejme profitovali aj z pohybu po cestách, ktoré privádzali obchodníkov a pútnikov k brodom na Hrone. Úsek Hrona, od jeho sútoku so Slatinou nad horným ústím Zvolenskej brány až po hranicu zvolenského okresu kúsok pod spodným ústím brány, je zachovaný s minimálnymi umelými zásahmi do koryta rieky. Do okolia rieky v tomto úseku sa však čím ďalej, tím viac približujú rôzne stavebné zámery či už zamerané na turizmus, ale iné investičné zámery. Z tohto dôvodu je dobré dôkladne poznať prírodné činitele, ktoré mali vplyv na prehistorické a historické osídlenie v krajine. Je to výborné východisko pre predvídanie lokalít s veľkou pravdepodobnosťou osídlenia v minulosti. A teda miest, kde pri potenciálnom stavebnom zámere bude nutné realizovať predstihový archeologický výskum. Tohtoročné rekordné sucho malo okrem mnohých negatív aj jedno pozitívum. Počas suchého obdobia je možné sa jednoduchšie pohybovať v koryte rieky a pozorovať jej zákonitosti, čo bolo využité tento rok práve v úseku Zvolenskej brány. Z člna bol vizuálne preskúmaný úsek od sútoku rieky po priestor zaplavený malou vodnou elektrárňou v Hronskej Dúbrave. Počas prieskumu bolo zameraných na skúmanom úseku zhruba dvanásť potenciálnych miest vhodných na brodenie rieky. Je zaujímavé, že na mnohé z nich priamo nadväzujú už dnes známe archeologické náleziská minimálne na jednej strane rieky, niekde dokonca na oboch stranách. V jednom z takýchto miest bol zmeraný priečny hĺbkový profil. Na základe merania bolo zistené, že pri nízkom stave rieky väčšinu tohto brodu pokrývala len 10cm vrstva vody v prúdnici, v najhlbšom mieste nebolo viac ako 20cm vody. Takéto miesto bolo iste vyhľadávané dávnymi pútnikmi ako vhodné na prechod riekou. V porovnaní s miestom pod súčasným mostom pod Ostrou Lúkou, kde aj v suchom období bolo v prúdnici nameraných 80cm vody. Zaujímavé je však, že práve v tomto mieste bol zistený zatiaľ najzaujímavejší nález. Z dna rieky tu trčí 11 radov drevených kolov. Nálezová situácia bola zdokumentovaná formou 3D fotogrametrie, aby nebolo štúdium situácie závislé len od stavu vodnej hladiny, ale bolo niektoré otázky možné riešiť aj v digitálnom prostredí za pomoci 3D modelu a rozšírenej reality. Ten pre potreby KPÚ spracoval Peter Ďurica. Jednotlivé koly predstavujú zvyšky troch vývojových etáp zaniknutého dreveného mosta. Dokážeme ich rozlíšiť už na prvý pohľad podľa použitého materiálu a spôsobu opracovania. Jedna etapa používala dubovú guľatinu o priemere 30cm, druhá dubové hranoly o priemere 20cm a tretia jedľovú guľatinu o priemere 30cm. Z jednotlivých konštrukcií bolo odobratých 5 vzoriek na datovanie metódou dendrochronológie. Táto metóda pracuje na základe pozorovania sledov hrúbok jednotlivých letokruhov, ktorá sa mení v závislosti od toho aká klíma prevládala v daný rok.  Tie sa porovnávajú s databázou  a hľadá sa zhoda s obdobím, kde nasledovali po sebe roky s rovnakými výkyvmi počasia ako na našej vzorke. Keď je na vzorke starého dreva zachovaný dostatočný počet letokruhov dá sa zaradiť do obdobia s presnosťou na jeden rok. Mojmír Choma, ktorý datovanie vyhodnocoval zaradil dve z troch stavebných etáp do obdobia prvej Československej republiky. Toto zistenie korešponduje so všetkými známymi historickými mapovými prameňmi, podľa ktorých pred 20. storočím na tomto úseku Hrona  nestál most. Všetky tri vojenské mapovania zobrazujú prievoz pár sto metrov proti prúdu v blízkosti Ostrolúckeho majera. Druhé vojenské mapovanie naznačuje využívanie dokumentovaného brodu v 19. storočí. Písomné pramene spomínajú brod pod Ostrou Lúkou v roku 1415 tiež sa spomína ostrolúcke mýto. S vyberaním mýta na brode cez Hron zrejme súvisí aj stredoveký hrad Peťuša. V týchto súvislostiach je datovanie najstaršej stavebnej etapy dreveného mosta veľmi zaujímavé. Jeden dubový kôl bol vyrobený z dreva vyrúbaného po roku 1450 a jeden z dreva vyrúbaného po roku 1483. Čo znamená, že konštrukcia mohla byť postavená niekedy v závere 15. storočia. Takéto datovanie by znamenalo, že ide o jeden z najstarších fyzicky doložených mostov v rieke Hron. Pričom najstarší most na hornom a strednom toku rieky sa mal nachádzať na severnom predmestí Zvolena je zatiaľ doložený len písomnými prameňmi v roku 1254. Jeho zvyšky sa dajú predpokladať pod nánosmi na dne hrádze. Počas výskumu spoločnosti Midland Adventure bol dendrochronologicky do 14. storočia datovaný jeden pilier mosta medzi stredovekými dedinami Dubovou a Zámostím dnes časťami obce Nemecká v okrese Brezno. V Slovenskej Ľupči je most písomnými doložený až v roku 1540 na mieste staršieho brodu preukázateľne používaného od mladšej doby železnej (Nález sekery v koryte Hrona). Relikt dreveného mosta v Ostrej Lúke je zatiaľ jediná známa konštrukcia dreveného mosta v okrese Zvolen, potom čo bola začiatkom milénia podobná konštrukcia, žiaľ bez výskumu, zničená pri výstavbe nového mosta v Sliači. Zaujímavý je však aj dejinný kontext. Práve do obdobia, kedy most vzniká, datujú archeológovia z Katedry archeológie UKF v Nitre opustenie hradu na Peťuši, ktorý strážil „veterný brod“. Bolo vybudovanie mosta na Hrone v mieste mimo dohľadu z hradu dôvodom, prečo hrad stratil význam a nahradil ho Ostrolúcky majer na Gunde? Otázkou je aj kedy a prečo most zanikol a nebol obnovený až do 20. storočia. Boli dôvodom osmanské nájazdy? História dokladá, že Ostrolúcky majer bol vypálený Turkami. V nasledujúcom období máme viacero dokladov o snahách obmedziť možnosti nečakaných výpadov Osmanov aj tým, že boli znepriechodnené cesty z juhu. Stal sa aj ostrolúcky most obeťou protitureckých bojov? To je jedna z otázok, ktorú by mal zodpovedať ďalší výskum. Text: Martin Miňo, KPÚ Banská Bystrica

Cena Pamiatkového úradu Slovenskej republiky – výzva na zasielanie nominácií

Dovoľujeme si Vás informovať, že nominačné návrhy na laureátov Ceny Alžbety Güntherovej-Mayerovej za rok 2023 je možné zasielať prostredníctvom online formulára  do 19. februára 2023. Cena Alžbety Güntherovej-Mayerovej je symbolickým uznaním dlhoročného úsilia jednotlivcov pôsobiacich v oblasti ochrany pamiatkového fondu a prezentácie jeho hodnôt širšej verejnosti. Slávnostné odovzdávanie ocenení sa uskutoční v rámci podujatia organizovaného Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatok a historických sídiel. O presnom termíne a mieste konania podujatia bude verejnosť včas informovaná. Viac informácií o cene Pamiatkového úradu SR Kontakt: Mgr. Petronela Križanová, PhD., petronela.krizanova@pamiatky.gov.sk

Zmena sídla KPÚ Banská Bystrica – pracovisko Lučenec

Informujeme verejnosť, že od 1. januára 2023 mení pracovisko Lučenec svoje sídlo a sťahuje sa z Námestia republiky na novú adresu. Od nového roka nás nájdete na Partizánskej ulici č.17, budova Agroinštitútu, 3.poschodie. Nová korešpondenčná adresa: Krajský pamiatkový úrad Banská Bystricapracovisko LučenecPartizánska ulica č. 17984 01 Lučenec

Obnova historickej budovy SNG, tzv. Vodných kasární, je ukončená

Obnova kultúrnej pamiatky – tzv. Vodných kasární, ktorá je súčasťou komplexu budov Slovenskej národnej galérie bola ukončená a pamiatka môže začať opäť slúžiť ako reprezentatívny výstavný a verejný kultúrny priestor. V spolupráci s architektmi projektu bola zvolená taká metodika obnovy pamiatky, v rámci ktorej dostali priestor na prezentáciu nielen historická baroková vrstva, ale aj novšie zásahy architekta Vladimíra Dedečka, a rovnako tiež vstupy architektov v rámci aktuálnej obnovy. Na kultúrnej pamiatke, ako prirodzenej, hmotnej súčasti expozície SNG, je tu teda prezentovaných niekoľko kultúrno-historických vrstiev – napr. zreštaurovaná baroková výzdoba stredného rizalitu a fasád orientovaných do nádvoria, barokové klenby a arkády v interiéri, barokové murivo, v spojení s neskoršími zásahmi architekta Dedečka reprezentovanými napr.  rebierkovými železobetónovými stropmi, ktoré sú vzájomne prepojené do jedného celku jasne čitateľnou súčasnou vrstvou – to všetko v súlade s aktuálnou funkčnou náplňou pamiatky, jej revidovaným urbanistickým  konceptom ale aj reprezentatívnou polohou SNG, ako kultúrnej inštitúcie a s ohľadom na stav a rozsah pôvodných prvkov zachovaných v čase zahájenia obnovy. Prvý zámer na obnovu a dostavbu SNG bol na KPÚ BA schválený v roku 2005, pričom ako podklad pre realizáciu obnovy objektu Vodných kasární boli následne spracované prípravné dokumentácie: architektonicko-historický výskum a návrh na reštaurovanie dvorových fasád objektu Vodných kasární. Krajský pamiatkový úrad Bratislava

Správa z konferencie “Elite Mobility & Funerary Practises in Early Iron Age Europe”

V parížskom Saint-Germain-en-Laye prebehla počas 20. – 21. októbra 2022 medzinárodná konferencia Elite Mobility & Funerary Practises in Early Iron Age Europe. Konala sa pri príležitosti udelenia Európskej ceny za archeológiu Josepha Décheletteho Sasji van der Vaart-Verschoof, ktorú získala už v roku 2018 za svoju dizertačnú prácu a bola to vôbec prvá konferencia k tomuto oceneniu, ktorú Národné archeologické múzeum (Musée d’Archéologie Nationale) organizovalo. Konferencia sa mala pôvodne uskutočniť už v novembri 2020, no kvôli pandémii covidu-19 ju presunuli na jar 2021. Ale nepriaznivá situácia nedovolila uskutočniť ju ani vtedy. Organizačný tím, ktorý tvorili Laurent Olivier (Musée d’Archéologie Nationale), Robert Schumann (Hamburg University) a Sasja van der Vaart-Verschoof (Leiden University), sa však nedal odradiť a napokon sa túto jeseň predsa len podarilo konferenciu úspešne uskutočniť. Konala sa v Národnom archeologickom múzeu – v zámku Saint-Germain-en-Laye. Táto nádherná budova má bohatú históriu už od čias Ľudovíta VI. Tučného v 12. storočí, kedy sa na niekoľko storočí stala kráľovským sídlom a rodiskom viacerých panovníkov. Podpísalo sa tu tiež viacero kráľovských ediktov a zmlúv až po tú z roku 1919, ktorá oficiálne ukončila vojnu medzi štátmi Dohody a Rakúskom a spečatila osud Rakúsko-Uhorska. Budova získala svoju súčasnú podobu v 2. polovici 19. storočia, keď ju z iniciatívy Napoleona III. obnovil architekt Eugène Millet, aby sa od roku 1862 stala sídlom Múzea národných starožitností (Musée des Antiquités Nationales). To sa v roku 2005 stalo Národným archeologickým múzeom. Konferencia Elite Mobility & Funerary Practises in Early Iron Age Europe nadviazala na výsledky medzinárodného workshopu Connected Elites and Regions in the Early Hallstatt Period (Ha C) – Perspectives from the Lowlands to the Circumalpine Region, ktorý usporiadali Sasja van der Vaart-Verschoof a Robert Schumann v holandskom Leidene ešte v roku 2015. Konferencia si vzala za cieľ prehĺbiť poznatky získané z tohto workshopu, a preto na nej rozšírili oblasť sledovaného záujmu nielen geograficky, ale aj z časového hľadiska. Pozvaní boli odborníci venujúci sa neskorej dobe bronzovej, dobe halštatskej i včasnej dobe laténskej zo západnej a strednej Európy (z Belgicka, Holandska, Francúzska, Nemecka, Rakúska, Veľkej Británie, Írska, Česka a Slovenska) a z USA. Počas dvoch dní odznelo 17 príspevkov v troch tematických okruhoch. Po každom príspevku nasledovala bohatá a plodná diskusia, ktorá pokračovala aj neskôr v kuloároch. Konferenciu zahájil riaditeľ Národného archeologického múzea príhovorom, v ktorom okrem iného predstavil laureátku Ceny J. Décheletteho Sasju van der Vaart-Verschoof. Tá následne inšpiratívnou prednáškou odštartovala prvý tematický okruh venujúci sa pôvodu a vývoju hrobov elít. Na príklade azda najznámejšieho hrobu z doby halštatskej v Holandsku – hrobu kniežaťa z Oss – ukázala, ako možno aj pri už takmer 90 rokov známom a opakovane skúmanom materiáli – vďaka jeho revízii, podrobnému štúdiu všetkých predmetov hrobovej prílohy, dokonca aj zdanlivo nič nevypovedajúcich fragmentov zabudnutých v depozitári – získať dôležité dáta, ktoré nielenže dokážu vo veľkej miere doplniť naše doterajšie poznatky o tejto téme, ale ich dokonca výrazne zmeniť. Viaceré zaujímavé príspevky odzneli aj v druhom tematickom okruhu zameranom na identitu elít, ich status a prestíž. Za zmienku určite stojí autorské trio Carola Metzner-Nebelsick – Robert Schumann – Rupert Gebhard s príspevkom o výnimočnom komorovom hrobe dospelého muža pochovaného s bohato zdobeným jarmom a vozom z doby halštatskej, ktorý objavili v dolnobavorskej dedine Otzing. Nález vybrali en bloc a ďalej skúmali v laboratórnych podmienkach, vďaka čomu mohol byť podrobne preskúmaný. To umožnilo nielen zrekonštruovať pôvodný stav hrobovej komory, ale aj lepšie pochopiť staršiu dobu železnú v južnom Bavorsku i mimo neho. Celý druhý deň prednášok bol venovaný tretiemu tematickému okruhu, a to rozšíreniu hrobov elít: sieťam a mobilite. Tu odznel príspevok Eriky Makarovej z Pamiatkového úradu SR, ktorá sa venovala hromadným nálezom z doby halštatskej z územia dnešného Slovenska. Bez povšimnutia nezostali ani významné centrá západohalštatskej a včasnolaténskej kultúry v kontexte pohrebov elít, nadregionálnych kontaktov a mobility, a to “soľná metropola” Dürrnberg a región okolo hradiska Heuneburg. Viacero príspevkov tiež poukázalo, aká dôležitá je pri štúdiu pravekej spoločnosti medziodborová spolupráca, ktorá je v západnej Európe už bežnou súčasťou výskumu. Počas konferencie dostali jej účastníci možnosť nahliadnuť aj do častí múzea, ktoré sú bežnej verejnosti neprístupné. Vďaka tomu mohli vidieť napríklad originálne zbierky paleolitického umenia či postup pri revízii archeologickej zbierky spojenej s presunutím depozitára do iných priestorov, vrátane reinventarizácie všetkých archeologických nálezov, ich očistenia a zdokumentovania. Na záver treba skonštatovať, že táto medzinárodná konferencia bola nielen vynikajúco zorganizovaná, za čo patrí vďaka celému organizačnému tímu, ale aj nesmierne vedecky prínosná. Príspevky z nej budú uverejnené v zborníku, ktorý organizátori plánujú vydať ako samostatnú publikáciu. Text a foto: Erika Makarová, PÚ SR

Krátke ohliadnutie sa za vedeckou konferenciou a vernisážou výstavy „Frontové a lazaretné vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska – pamiatky histórie“

V predposledný novembrový deň aktuálneho kalendárneho roku sa v priestoroch Univerzitnej knižnice v Bratislave na Klariskej ul. č. 5 uskutočnilo podujatie, venované vojnovým cintorínom z prvej svetovej vojny. Išlo o vedeckú konferenciu a vernisáž výstavy s názvom „Frontové a lazaretné vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska – pamiatky histórie“, ktoré boli výstupmi rovnomenného projektu, realizovaného Pamiatkovým úradom SR a Krajským pamiatkovým úradom Prešov, ktorý finančne podporilo Ministerstvo kultúry SR. Prvú časť podujatia – vedeckú konferenciu – otvorili svojimi príhovormi generálny riaditeľ Pamiatkového úradu SR Ing. arch. Pavol Ižvolt, PhD. a riaditeľ Vojenského historického ústavu Bratislava plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD., ktorí okrem privítania vzácnych hostí z domácich i zahraničných inštitúcií (Ministerstvo vnitra ČR, Národní památkový ústav, Generálny štáb OS SR, Ministerstvo kultúry SR, Vojenský historický ústav Bratislava, Univerzitná knižnica v Bratislave, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Trnavská univerzita v Trnave, Židovská organizácia B’nai B’rith,Klub vojenskej histórie Beskydy, Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave, Petržalský okrášľovací spolok) a účastníkov podujatia (prítomných fyzicky ale aj online) poukázali jednak na dôležitosť skúmania problematiky prvej svetovej vojny a jej dôsledkov, ale takisto aj na nevyhnutnosť starostlivosti o pietne miesta, ktoré na našom území v dôsledku tohto ničivého vojenského konfliktu vznikli. Ako prvá prednášajúca na konferencii vystúpila emeritná generálna riaditeľka Pamiatkového úradu SR, PhDr. Katarína Kosová, ktorá vo svojom príspevku ponúkla poslucháčom osobný retrospektívny pohľad na problematiku prvej svetovej vojny, a to tak z pohľadu profesijného ako aj súkromného vnímania daného fenoménu. Pamiatkar Krajského pamiatkového úradu Prešov, Dr. Anton Liška, predstavil účastníkom konferencie metodické princípy, ktoré je pri obnovách vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny potrebné uplatňovať, aby tieto miesta nadobudli svoj autentický (pôvodný, historický) výraz. Ako vyplynulo z jeho prednášky, dôraz je potrebné klásť na dva hlavné aspekty – výskum (archívny, terénny a pamiatkový – archeologický a/alebo reštaurátorský) a používanie dobových materiálov a technologických postupov. Emeritná riaditeľka Krajského pamiatkového úradu Prešov, Ing. Eva Semanová, priblížila skúmanú problematiku z pohľadu historickej zelene. Predseda Klubu vojenskej histórie Beskydy, Mgr. Martin Drobňák, sa s účastníkmi konferencie podelil so svojimi osobnými skúsenosťami týkajúcimi sa výskumu, obnovy, starostlivosti a propagácie vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny z územia severovýchodného Slovenska, ktoré on sám, ako aj členovia občianskeho združenia, ktorého je predsedom, v priebehu 18 rokov existencie nadobudli. Podpredseda Klubu vojenskej histórie Beskydy, PhDr. Radoslav Turik, vo svojej prednáške predstavil na príklade lazaretného vojnového cintorína v meste Humenné spôsoby a metódy, ktorými je možné identifikovať mená obetí pochovaných na týchto pietnych miestach. Konferenčnú časť podujatia uzavrel svojim výstupom emeritný generálny riaditeľ Pamiatkového ústavu, Ing. arch. Ivan Gojdič, ktorý účastníkom konferencie pútavým spôsobom, obohateným o viacero osobných spomienok, priblížil prostredníctvom bohatého fotografického materiálu vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny na „poľskej strane“ Karpát, projektované významným slovenským architektom prvej polovice 20. stor. Dušanom Jurkovičom. Po ukončení prednáškového bloku, ktorý bol zakončený diskusiou, bola slávnostne otvorená výstava „Frontové a lazaretné vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska – pamiatky histórie“, na ktorej tvorbe sa okrem autora Dr. Antona Lišku podieľali aj odborní zamestnanci Pamiatkového úradu SR (Ing. Peter Brunčák, Ing. arch. Lenka Setteyová) a členovia Klubu vojenskej histórie Beskydy (Mgr. Martin Drobňák, PhDr. Radoslav Turik). Odbornú garanciu nad výstavou prevzali doc. ThDr. Peter Borza, PhD., Ing. arch. Ivan Gojdič, Ing. Denisa Halajová, PhD. a Mgr. Zuzana Zaťková, PhD. Výstava pútavým spôsobom – prostredníctvom štyroch dobových artefaktov (kríž, náhrobník, náhrobné evidenčné tabuľky) a 28 banerov s množstvom vizuálnych prameňov (pôdorysy, plány, skice, fotografie a pod.) doplnených o sprievodné texty podáva ucelený historický a pamiatkarský pohľad na vojnové cintoríny z Veľkej vojny. Výstava je obsahovo rozdelená do štyroch častí. Prvá časť sa venuje spôsobu zriaďovania a výstavby týchto pietnych miest v čase prvej svetovej vojny, druhá približuje ich konečnú úpravu v medzivojnovom období, tretia si všíma ich aktuálny stavebno-technický stav a prezentáciu a štvrtá časť prezentuje artefakty, ktoré sa podarilo z vojnových cintorínov zachrániť a boli darované Krajskému pamiatkovému úradu Prešov do úschovy. Väčšina z prezentovaných dobových a súdobých fotografií a mapových podkladov, pochádzajúcich zo slovenských a zahraničných archívov a zbierok súkromných zberateľov, doteraz neboli nikde publikované. Podujatie uzavrel raut, počas ktorého súčasťou bola aj plodná debata a výmena osobných skúsenosti a poznatky, viažucich sa ku prezentovaným témam. Výstava „Frontové a lazaretné vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska – pamiatky histórie“ je odbornej i širokej laickej verejnosti prístupná v priestoroch Univerzitnej knižnice v Bratislave na Klariskej ul. č. 5 až do 5. januára 2023, a to každý pracovný deň v čase od 10:00 do 18:00 hod. Po tomto termíne bude prevezená na východné Slovensko, kde bude v priebehu nasledujúceho kalendárneho roka predstavená obyvateľom miest a obcí tých okresov, v ktorých sa tieto pietne miesta nachádzajú.  Text: Anton LiškaFoto: Ján Šipöcz

Zvony z Michalskej veže sú opäť na svojom mieste

Do lucerny Michalskej veže v Bratislave boli po jej obnove navrátené dva hodinové zvony. Oba pôvodné zvony boli odliate zo zliatiny, ktorá obsahovala rôzne kovy, aj prímes striebra. Väčší pôvodný zvon je umiestnený na južnej strane lucerny a zhotovil ho Balthasar Herold v r. 1679 v Bratislave. Jeho priemer je cca 100 cm, výška cca 71 cm, hrúbka venca 7,2 cm a váha cca 610 kg. Hlavný tón zvonu je as1. Horný okraj zvonu zdobí ornament a nápisová páska: „ANNO 1679 GOSS MICH BALTHASAR HEROLD IN  PRESBVRG“. Na južnom boku je vyobrazený archanjel Michael, ako kopiou s krížom zabíja diabla. Na severnej strane je zvon zdobený nápisom:  „GEORGIVS SOMOGY IVDEX LIBERAE AC REGIAE CIVITATIS POSONIENSIS ANTONIO CAGNIANA PRO TEMPORE CONSVLI.“ Nápis dopĺňa vavrínový veniec so znakom Bratislavy. Hlava zvona je dubová. Zvon bol pred obnovou bez srdca a kladivo hodín na východe sa nepoužívalo. Druhý hodinový zvon (cimbál) bol menší a keďže bol výrazne poškodený (deravý), do veže sa vrátila jeho kópia, odlievaná v Žarnovici, ktorá bude aj funkčná  – kladivo bude poháňané strojčekom z hodín. Pôvodný zvon zostane v interiéri Michalskej veže, ako  súčasť expozície Mestského múzea. Tento zvon zhotovil v roku 1589 Hans Dinkelmair vo Viedni. Priemer zvona je cca 86 cm, výška cca 1 cm, hrúbka venca 5 cm a hmotnosť cca 280 kg. Pri hornom okraji je nápis: „IN.GOTES.NAMBEN.PIN.ICH.GEFLOSCHEN.HAN—–LMAIR.IN.WIEN.HAT.MICH.GOSEN.“ Na severovýchodnej strane je umiestnený dekoratívny vavrínový veniec so znakom Bratislavy. Nad dolným okrajom prebieha nápisová páska: „1589.MATHE.AN.DRITEN.DAS.IST.MEIN.GELIEBTER.SON.AN.DEN.ICH.EIN.WOL.GEFALLEN—–DEN.SOLLT.IER.HEREN.“ Zvon nemá oko na zavesenie srdca, pretože bol určený výhradne len na odbíjanie hodín.

Výzva na predloženie nominácií na udelenie Značky Európske dedičstvo

Pamiatkový úrad Slovenskej republiky ako národný koordinátor pre Značku Európske dedičstvo (European Heritage Label) vyhlasuje výzvu na predkladanie nominácií do národného kola výberu na Značku Európske dedičstvo pre lokality, ktoré zohrávali významnú úlohu v histórii a kultúre Európy a/alebo v európskej integrácii. Značka Európske dedičstvo môže byť udelená objektom a lokalitám, ktoré preukážu, že majú symbolickú hodnotu pre Európu;zohrali významnú úlohu v dejinách Európy a/alebo pri formovaní Európskej únie;pomáhajú európskym občanom získať poznatky o spoločnom kultúrnom dedičstve, európskych dejinách, budovaní EÚ, demokratických hodnotách a ľudských právach;podporujú vytváranie siete európskych lokalít a odborníkov s cieľom zdieľať skúsenosti a osvedčené postupy; a zároveň predložia projekt šíriaci povedomie o európskom význame lokality;             plán zaisťujúci dlhodobú adekvátnu správu lokality. Značka má za úlohu propagovať európsky rozmer vybraných lokalít a pričiniť sa o ich sprístupnenie čo najširšej verejnosti prostredníctvom kvalitných informačných, vzdelávacích a kultúrnych aktivít. Výzva je určená správcom a majiteľom pamiatok, prírodných lokalít, archeologických, industriálnych alebo mestských lokalít, oblastí kultúrnej krajiny, pamätných miest, predmetov kultúrnej hodnoty a fenoménov nehmotného dedičstva viazaného na určité miesto. Ako postupovať? V prípade záujmu o udelenie Značky Európske dedičstvo je vhodné dôkladne sa oboznámiť s Usmerneniami pre kandidátske lokality (na stiahnutie nižšie) a požiadavkami, ktoré musí lokalita spĺňať pre úspešné získanie Značky. Následne je potrebné vyplniť príslušný nominačný formulár (nižšie) a do termínu uzávierky formulár v digitálnej forme zaslať Pamiatkovému úradu Slovenskej republiky na adresu podatelna@pamiatky.gov.sk. Do kedy je možné predložiť nomináciu? Uzávierka výzvy je dňa 3. februára 2023. Ako prebieha výber? Od roku 2015 môže každý členský štát raz za dva roky vybrať najviac dve lokality a k 1. marcu ich predložiť Európskej komisii do finálneho výberu na udelenie Značky Európske dedičstvo. Európska komisia prijíma definitívne rozhodnutie o udelení Značky na základe odborného odporúčania panelu 13 nezávislých expertov, ktorých menuje Európsky parlament, Rada Európskej únie, Európska komisia a Výbor regiónov. Značka sa udeľuje vždy len jednej lokalite z daného štátu. Kam smerovať ďalšie otázky? Národný kontaktný bod pre Značku Európske dedičstvo:Anna TuhárskaPamiatkový úrad Slovenskej republikyCesta na Červený most 6, 814 06 Bratislavaanna.tuharska@pamiatky.gov.sk Materiály na stiahnutie: Usmernenia pre lokality uchádzajúce sa o Značku Európske dedičstvo (PDF, 592 kB) Nominačný formulár: Formulár pre samostatnú národnú lokalitu Formulár pre tematickú (sériovú) lokalitu Formulár pre nadnárodnú lokalitu

Kameň, čo stavitelia zavrhli…

Obnova tzv. župného hraničného kameňa a náučný chodník po starej ceste cez Dargovský priesmyk Ukážkový (priam vzorový) príklad spolupráce štátnych a verejných inštitúcií, orgánov samosprávy, odborníkov, neziskového sektora a miestnych obyvateľov na obnove, prezentácii a propagácii spoločného kultúrneho dedičstva. Na základe historického a archeologického nedeštruktívneho výskumu sa reštaurovaním a formou náučných tabúľ širokej verejnosti prezentuje hodnotný pozostatok historickej kultúrnej krajiny. Projekt sa realizoval v jarných a letných mesiacoch tohto roku pod záštitou obce Dargov, na ktorého katastrálnom území sa predmetná prícestná pamiatka a trasa náučného chodníka k nej nachádzajú. Finančne jeho realizáciu podporil Košický samosprávny kraj a Rotary klub Trebišov. Reštaurátorské a umeleckoremeselné práce realizovala renomovaná dielňa Martina Kutného z Bardejova (Mgr. art Viktor Kutný a MA Jakub Kachút). Odborné podklady a dohľad poskytol Krajský pamiatkový úrad Košice (Mgr. Martin Pristáš a kol.). Grafiku, tlač a koordináciu prác zabezpečil  Ing. Peter Sklenčár, PhD., MBA. Tzv. župný hraničný kameň patrí do kategórie drobnej architektúry a dlhodobo chátral. Je situovaný na okraji štátnej cesty cez Dargovský priesmyk presne tam, kde cesta križuje historickú hranicu Zemplínskej a Abovskej župy. Funkciu hraničného kameňa mohol plniť najskôr od polovice 19. storočia, kedy bola vybudovaná prvá verzia súčasnej štátnej cesty. Prvýkrát ho registrujeme zaznačený na katastrálnom mapovaní v r. 1868/69. Slohovo je však zaraditeľný  skôr do obdobia baroka, čo môže nahrávať mestnej ústnej tradícii, že ide pôvodne o starší pamätník morovej alebo cholerovej epidémie, ktorého pôvodné umiestnenie zatiaľ nepoznáme. Jedinečný je aj svojou formou. Je vysoký až 4 metre, situovaný na štvorcovom podklade s celkovým pôdorysom cca 1,6 x 1,6 m a tvorený tromi stupňami, oddelenými profilovanými rímsami. Podstavec a stredná časť sú vyskladané z kamenných platní o hrúbke cca 15 cm, ktoré sú spájané kovovými skobami a tvoria plášť. Vnútro pamiatky je tvorené zmesou kamennej drviny a piesku. Našli sa stopy po nápisových tabuliach, ale ich pôvodné texty nepoznáme. Boli teda neskôr nahradené jednoduchými kruhovými tabuľami s nápismi: ABOV a ZEMPLÍN. Bežné župné hraničné kamene mali spravidla tvar jednoduchej kamennej pätky, prípadne stély, takže skutočne ide o ojedinelú pamiatku. Táto pamiatka nie je zapísaná v ÚZPF, avšak obec Dargov si ju plánuje zapísať ako miestnu pamätihodnosť, čo je pre jej základnú ochranu a údržbu postačujúce. Náučný chodník ku obnovenému župnému kameňu z väčšej časti vedie po východnej trase historickej nespevnenej cesty cez lesné prostredie Dargovského priesmyku. Už od doby kamennej táto trasa spájala najstaršie ľudské sídliská v strednej časti Východoslovenskej nížiny so sídliskami v povodí rieky Torysa a Hornád. Od stredoveku zasa slúžila na komunikáciu slobodného kráľovského mesta Košice s centrami východného Uhorska. Fungovala až do polovice 19. storočia, kedy ju nahradila nová cesta, vybudovaná v úplne inej trase, po ktorej sa jazdí aj v súčasnosti. Chodník ku kameňu dnes dopĺňa 8 infotabúľ, ktoré návštevníkovi prezentujú históriu samotnej cesty, okolia, bojov počas II. svetovej vojny, ale tiež faunu, flóru a geológiu Slánskeho pohoria. V lesnom prostredí sa dobre dochovali systémy tzv. úvozov, čiže hlbokých zárezov do svahu terénu, ktoré po stáročia vyrývali kolesá vozov, kopytá ťažných zvierat a podrážky kupcov, pútnikov alebo vojakov, prechádzajúcich cez horské pásmo. Tvoria hodnotnú stopu zanikajúcej kultúrnej historickej krajiny, ktorú je nutné chrániť pre budúce generácie. To všetko tvorí pre návštevníka jedinečnú pridanú hodnotu a pozýva okolojazdiacich urobiť si zaujímavú prestávku počas cesty. Text: Mgr. Martin Pristáš, KPÚ Košice Odkazy k téme: www.teraz.sk/najnovsie/obnoveny-zupny-kamen-spaja-s-obcou/669786-clanok.html www.academia.edu/91838956 dolnyzemplin.korzar.sme.sk/c/22145976/zahadny-kamen-z-hranice-abova-a-zemplina-chce-obec-dargov-obnovit.html www.tvkosice.sk/video/6358c8164477b92da07c54cf

V Trnave sa diskutovalo o pamiatkach torzálnej architektúry

28. novembra sa v nezávislom kultúrnom centre Malý Berlín uprostred Trnavy uskutočnilo prvé podujatie z nového cyklu diskusií Mira Beňáka z oblasti architektúry a ochrany pamiatok pod názvom „O architektúre osobne (s): …“. Hosťami boli archeológ-pamiatkar Peter Grznár z Krajského pamiatkového úradu Trnava a Kamil Nováčik – všestranný odborník a remeselník s bohatými skúsenosťami v oblasti obnovy torzálnej architektúry. Kvalitne pripravenému a obratne moderujúcemu architektovi Mirovi Beňákovi sa podarilo spolu s pohotovo sa dopĺňajúcimi hosťami priblížiť publiku témy pamiatkovej ochrany hradov a mestských opevnení, pričom boli spomínané a na premietaných fotografiách prezentované príklady úspešných konzervačných zásahov na pamiatkach najmä z Trnavského kraja. Popri analyzovaných hradoch Dobrá Voda a Korlátka bola väčšia pozornosť venovaná mestskému opevneniu Trnavy, ktoré je v rámci nášho pamiatkového fondu unikátom z viacerých hľadísk: veľkosťou, tehlovou konštrukciou a rozsahom zachovania, pričom opevnenie dodnes zásadným spôsobom formuje urbanizmus mesta, a vyžaduje špecifickú metodiku obnovy, ktorej princípy a symbolický jazyk v minulosti definoval architekt Ivan Staník. Na príklade archeologického nálezu Dolnej brány P. Grznár ilustroval, prečo nie je prípustné zaniknutú bránovú vežu rekonštruovať. Mestské brány boli zbúrané v roku 1818 napriek petícii občanov Trnavy za ich zachovanie. Rekonštrukciou bránovej veže by došlo k zničeniu pamiatkovo hodnotného archeologického nálezu originálov murív, navyše urbanizmus mesta sa po zbúraní brán vyvíjal a reagoval na uvoľnený priestor vznikom nových prvkov, v kontexte ktorých by rekonštruovaná veža pôsobila nepatrične. K. Nováčik zhrnul svoje skúsenosti z pôsobenia vo funkcii kastelána českého hradu Cimburk, ako aj z koordinácie obnovy hradu Muráň v rámci projektu s pomocou nezamestnaných. Vyzdvihol význam symbiózy pamiatok torzálnej architektúry s prírodou, čo vytvára jedinečný genius loci zrúcanín, spolu so zachovaním autenticity a snahou o citlivú konzerváciu murív, ktorá má v ideálnom prípade zostať pre bežného návštevníka takmer nepovšimnuteľná. V závere hostia odpovedali na otázky z publika, pričom okrem iného odznela aj myšlienka, že hrady sú dodnes  významnými dominantami našej krajiny a vytvárajú jej charakteristickú črtu, čo sa odráža aj v často používanom spojení „krajina hradov“, výstižnejšie by však bolo hovoriť o „krajine ruín hradov“, pretože tie medzi hradmi na Slovensku výrazne prevažujú, a dotvárajú tak jej romantický a malebný obraz. Séria diskusií bude v roku 2023 pokračovať. Témou nasledujúceho stretnutia budú architektonické pamiatky medzivojnového obdobia. Text: Filip Jaššo PhD. (Odbor archeológie, PÚ SR)

Zborník Archaeologia historica č. 47/2022 z 52. medzinárodnej konferencie archeológie stredoveku 

Zborník ARCHAEOLOGIA HISTORICA č. 47/2002 rozdelený do dvoch dielov, vychádza pod odborným dohľadom Ústavu archeologie a muzeologie Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity Brno, v spolupráci s Pamiatkovým úradom SR, Archeologickým ústavom AV ČR Brno a Archeologickým ústavom SAV Nitra. Zborník je zložený z 32 príspevkov, ktoré odzneli na 52. medzinárodnej konferencii archeológie stredoveku Archaeologia historica. Konferencia sa pre pokračujúcu epidémiu koronavírusu uskutočnila v termíne 20. – 23. septembra 2021 online formou. Organizátormi podujatia boli Pamiatkový úrad SR, Katedra archeológie a Katedra muzeológie UKF v Nitre a Národní památkový ústav. Nosná téma konferencie ČLOVEK A JEHO ŽIVOTNÝ PRIESTOR v sebe v najširšom zmysle slova zahŕňala všetky charakterizujúce komponenty od sídliskovej až po hrobovú archeológiu. Na pozadí globálnej celospoločenskej diskusie o ochrane životného prostredia priniesla pohľad na vzájomnú interakciu človeka a prírody vo vybranom úseku histórie ľudstva. Nešlo len o tzv. históriu krajiny, ale aj o užší pohľad na dedinu (obydlie ako stred sveta), mesto, hrad či kláštor v ich časopriestorovej premene a štrukturálne zmeny hlavne prírodného prostredia antropogénnymi zásahmi (ťažba nerastných surovín, baníctvo, hutníctvo, sklárska výroba), vrátane úpravy riek (stavidlá, budovanie rybníkov, mlynov) a ciest. Do rámcového obsahu zapadá aj lesné hospodárstvo s dokladmi výroby uhlia, dechtu, pálenie vápna a pod. Konferencia neopomenula ani obrazové umenie, priestorovú symboliku, mystickú geografiu a diskutabilné otázky vzťahu centra a periférie z pohľadu politického, ekonomického i náboženského. V priebehu troch konferenčných dní odznelo 35 príspevkov, cielených najmä do prostredia archeologického poznania stredoveku strednej Európy s presahmi do raného stredoveku i novoveku. Zborník vyšiel s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR.

Spomienka na Kláru Kubičkovú

Dňa 24. novembra 2022 vo veku 86 rokov zomrela slovenská a maďarská historička architektúry PhDr. Klára Kubičková, PhD. Rodáčka z Levíc začínala ako pamiatkarka v Krajskom stredisku pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bojniciach, neskôr v Banskej Bystrici a bola autorkou mnohých pamiatkových výskumov a programov pamiatkovej obnovy. Od roku 1987 pôsobila ako kurátorka architektonickej zbierky v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, kde neskôr založila a viedla Galériu architektúry, úžitkového umenia a dizajnu SNG. Po návrate do Banskej Bystrice v roku 1997 sa venovala miestnym dejinám a v roku 2012 tu spoluzakladala Centrum architekta Ladislava Eduarda Hudeca. Bola všestrannou osobnosťou, pôsobila na pedagogickej fakulte a v oblastnej galérii v Banskej Bystrici, ako predsedníčka Rady galérií Slovenska a tiež ako predsedníčka pracovnej skupiny DOCOMOMO Slovakia, systematicky mapovala slovenskú architektúru a umenie 20. storočia, je autorkou viacerých kníh, odborných štúdií a článkov. Klára Kubičková ako významná historička a teoretička architektúry a výtvarného umenia bola nositeľkou viacerých ocenení. V oblasti obnovy a ochrany kultúrneho dedičstva za jej celoživotnú činnosť bola v roku 2014 Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky ocenená Cenou Andreja Kmeťa a v roku 2020 jej prezidentka Slovenskej republiky udelila štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky. Česť jej pamiatke.

Obmedzenie stránkových hodín úradu

Oznamujeme návštevníkom, že každý piatok v čase od 25. 11. 2022 do 30. 4. 2023 budú Pamiatkový úrad SR a krajské pamiatkové úrady fungovať v obmedzenom režime a pre fyzické návštevy budú zatvorené.Obmedzený režim platí aj pre archív a knižnicu Pamiatkového úradu SR a pre všetky podateľne. Prosíme verejnosť, aby v tomto čase využívala elektronickú formu komunikácie. Úradné stránkové hodiny (pondelok a streda) zostávajú bez zmeny. Ďakujeme za pochopenie.

Nová tržnica v Bratislave sa stala národnou kultúrnou pamiatkou

Dňa 18. novembra 2022 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o vyhlásení objektu mestskej tržnice v Bratislave za národnú kultúrnu pamiatku zo dňa 3. 11. 2022. Pamiatke bolo dňa 22. 11. 2022 pridelené číslo 12308/1 v Ústrednom zozname pamiatkového fondu. Významná pamiatka neskorej moderny patrí k nepočetnej skupine krytých tržníc, ktoré vznikli na Slovensku v 20. storočí. Rozsahom obstavaného priestoru (88 580 m3) a svojou úžitkovou plochou (13 660 m2) však spomedzi nich výrazne vyčnieva. Vybudovaná bola medzi rokmi 1978 – 1983 v štýle, ktorý kooptoval aj zahraničné architektonické vplyvy. Objekt je výnimočný svojím architektonickým konceptom. Dôsledným vizualizovaním konštrukčného systému a technologického vybavenia sa tento príklad high-tech architektúry na Slovensku zaraďuje k najkomplexnejším realizáciám v tvorbe architekta Ivana Matušíka, tvorcu ikonických obchodných stavieb ako sú obchodné domy Prior v Bratislave (1960 – 1968) a v Nitre (1968 – 1973). Na vytvorení unikátnej konštrukčnej sústavy, prvýkrát použitej práve v tomto objekte, spolupracoval so statikom Pavlom Čížkom. Riešenie umožnilo architektovi aplikovať koncept mestských uličných priestorov v rámci otvoreného interiéru tržnice s presvetlením centrálneho priestoru („ulice“) kruhovými stropnými svetlíkmi a bočných priestorov („ulíc“) skleným plášťom budovy. Matušík vypracoval projekt do najmenšieho architektonického a umelecko-remeselného detailu vrátane na mieru vyrobeného mobiliára (predajné stánky, keramické kvetináče) a grafického riešenia orientačného systému stavby. Rukopis autora je dodnes ľahko rozpoznateľný aj pod vrstvami neskorších úprav. Objekt tržnice a jej ešte nezastavané okolie vytvárajú unikátny verejný priestor, ktorý má potenciál stať sa novým mestotvorným prvkom zástavby v okolí Trnavského mýta v Bratislave.

Seminár Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja (15.12.2022)

Krajský pamiatkový úrad Trnava a Mesto Trnava si Vás dovoľujú pozvať na 27. ročník odborného pamiatkového seminára Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja. Seminár sa bude konať na Trnavskej radnici na Hlavnej ul.č.1 v zasadačke mestského zastupiteľstva dňa 15.12.2022, teda vo štvrtok. V rámci seminára odznejú príspevky o výsledkoch pamiatkových výskumov či obnov národných kultúrnych pamiatok. POZVÁNKA S PROGRAMOM (PDF, 461 kB)

Obnova oceľovej konštrukcie ikonickej pamiatky – budovy Slovenského rozhlasu v Bratislave bola oficiálne ukončená

Od ukončenia výstavby budovy (1985) nebol ochranný náter vonkajšej oceľovej konštrukcie do dnešných čias komplexne obnovený, v dôsledku čoho už bola konštrukcia poznačená koróziou a pod vplyvom poveternostných podmienok a UV žiarenia sa farebnosť konštrukcie posunula od pôvodnej hnedej farebnosti k červeným farebným tónom, čo narúšalo autentický vzhľad pamiatky. Obnova konštrukcie bola nevyhnutná z estetického, aj z funkčného hľadiska. Vybraný realizátor očistil povrch celej konštrukcie tlakovou vodou, následne ju ošetril vrstvou základného náteru a na záver bol nanesený vrchný farebný náter. Obnova konštrukcie bola realizovaná postupne, po častiach, a za pomoci horolezeckej techniky. Proces výberu finálneho farebného odtieňa vrchného náteru prebehol v troch kolách vzorkovania, kedy podkladom pre určenie konkrétneho farebného odtieňa boli napr. aj farebné fotografie z doby výstavby budovy a spomienky pamätníkov, pričom výber bol samozrejme limitovaný farebnou škálou, ktorou disponoval vybraný výrobca materiálu. Obnova výrazne pomohla tejto kultúrnej pamiatke nielen z estetického hľadiska alebo z hľadiska estetiky širšieho vnímania obrazu mesta, ktorého je pyramída výraznou dominantou, ale aj z hľadiska zachovania pamiatkových hodnôt kultúrnej pamiatky – ochranou pôvodnej autentickej hmotnej podstaty pamiatky pred ďalšou degradáciou. Krajský pamiatkový úrad Bratislava

Kolokvium a výstava „Karol Chudomelka a jeho prínos pre pamiatkovú starostlivosť“ (22. 11. 2022)

V roku 2022 si pripomíname sté výročie narodenia architekta Karola Chudomelku, zakladateľa špecializovaného ateliéru pre rekonštrukcie pamiatok na Slovensku. Karol Chudomelka zaujíma počtom a charakterom projektov výnimočné postavenie na slovenskej pamiatkarskej scéne. Tvorba tohto architekta odráža jeden z názorov na spôsob pamiatkovej obnovy, ktorý bol akceptovaný a medzinárodne uznávaný. Cieľom kolokvia, ktoré organizuje Fakulta architektúry a dizajnu STU, je priblíženie života a diela československého architekta a pamiatkara Karola Chudomelku a reflexia na tému pamiatkovej starostlivosti v druhej polovici 20. storočia. Na výstave sú použité dokumenty z Archívu Pamiatkového úradu SR. Podujatie sa uskutoční v utorok 22.11. 2022 od 13:00 do 18:00 v Pistoriho paláci v Bratislave. Vstup na podujatie je voľný. Viac informácií na stránke STU Bratislava: www.fad.stuba.sk POZVÁNKA (PDF, 1532 kB)

Vedecká konferencia a vernisáž výstavy „Frontové a lazaretné vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska – pamiatky histórie“ (29.11.2022)

Pamiatkový úrad SR a Krajský pamiatkový úrad Prešov si Vás dovoľujú pozvať na konferenciu spojenú s vernisážou výstavy „Frontové a lazaretné vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska – pamiatky histórie“, ktoré sa uskutočnia v utorok 29. 11. 2022 v historickej budove Univerzitnej knižnice v Bratislave na Klariskej ul. č. 5, so začiatkom o 13:00. Cieľom podujatia je podať komplexné a nateraz spravidla nepublikované informácie o frontových a lazaretných vojnových cintorínoch z prvej svetovej vojny, nachádzajúcich sa na území severovýchodného Slovenska. Prvá časť podujatia – konferencia sa bude primárne venovať metodickým otázkam, zameraným na výskum a obnovu týchto pietnych miest, predstaví príklady realizácie ich obnov na skúmanom území a poskytne pohľad na starostlivosť o vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny v poľskej Haliči a v oblasti Zakarpatskej Ukrajiny.  Druhá časť podujatia – vernisáž výstavy účastníkom podujatia priblíži skúmanú problematiku pomocou vizuálnych prameňov a dobových artefaktov. Výstava a vedecká konferencia prezentujú výsledky výskumu v rámci prioritného projektu Pamiatkového úradu SR „Frontové a lazaretné vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny z územia severovýchodného Slovenska – pamiatky histórie“, riešeného na KPÚ Prešov. Partneri podujatia: Univerzitná knižnica v Bratislave, Vojenský historický ústav Bratislava, Klub vojenskej histórie Beskydy Registrácia je možná do 23.11.2022 emailom na anton.liska@pamiatky.gov.sk. Potvrdenie účasti a prípadné otázny môžete zasielať na  anton.liska@pamiatky.gov.sk. POZVÁNKA (PDF, 298 kB) PLAGÁT S INFORMÁCIAMI (PDF, 373 kB) PLAGÁT S PROGRAMOM (PDF, 762 kB) Tešíme sa na Vašu účasť! Podcast s historikom Radoslavom Turíkom o 1.svet vojne a Slovensku na open.spotify.com

Odišla jedna z nás – PhDr. Judita Čechová

Dňa 26. októbra 2022 nás navždy opustila bývalá kolegyňa PhDr. Judita Čechová. Na prešovskom pracovisku pôsobila v rokoch 1992 – 2005. Venovala sa metodike obnovy pamiatok a reštaurovania predovšetkým v okresoch Prešov, Vranov nad Topľou a Stropkov. Podieľala sa na spracovaní mnohých ďalších odborných materiálov, najmä návrhov na vyhlásenie vecí za kultúrne pamiatky, ochranných pásiem, či aktualizačných listov NKP. Aj po odchode z nášho pracoviska sme sa s ňou stretávali na rôznych profesných podujatiach, najmä pri realizácii pamiatkových výskumov. Jej ľudskosť, úsmev a priateľstvo ostávajú navždy v našich srdciach. Odpočívaj v pokoji. Kolektív KPÚ Prešov

Komplexná obnova strechy veže kostola Premenenia Pána v Pezinku

Obnovou strechy veže kostola bola zahájená prvá etapa realizácie celkovej obnovy pamiatky, pripravovanej od roku 2019. Kostol Premenenia Pána, v archívnych materiáloch uvádzaný tiež ako kostol Najsvätejšieho Spasiteľa (Salvátora), sa nachádza v pamiatkovej zóne v centre historickej časti mesta Pezinok. Stavba architektonicky nesie znaky doznievajúcej renesancie s prvkami nastupujúceho baroka. Kostol bol postavený v rokoch 1655-1659 ako protestantský, v dôsledku protireformácie ho v roku 1674 prevzala katolícka cirkev, okrem krátkych epizód počas protihabsburských povstaní, kedy kostol získali späť evanjelici. Katolíci prevzali kostol definitívne v roku 1709, neskôr sa dostal pod správu jezuitov a po zrušení Spoločnosti Ježišovej sa stal farským kostolom. Architektonicko-historický pamiatkový výskum, realizovaný Mgr. Elenou Sabadošovou a Mgr. Marianom Havlíkom v roku 2019 v rámci prípravy obnovy pamiatky, zadatoval výstavbu kostola aj s vežou do jednej stavebnej etapy v rozmedzí rokov 1655-1659. Tieto zistenia bližšie  spresnili výsledky dendrochronologického prieskumu drevených konštrukcií interiéru veže a krovov lode a presbytéria kostola, ktorý realizoval Mgr. et Mgr. Mojmír Choma. Z pôvodných drevených konštrukcií sa v interiéri veže zachovalo dubové vretenové schodisko vedúce na 4.NP veže a vretenové schodisko v schodiskovej veži na severnej fasáde lode do podkrovia lode dendrochronologicky datované do obdobia výstavby kostola v rokoch 1655-59 (najmladšie sťatie dreva 1661/1662). Konštrukcia krovu helmice veže pochádza z rokov 1731-32, rovnako ako aj ostatné drevené konštrukcie v interiéri veže – stropnice, nosné trámy stropníc, preklady okien, väzné trámy, podesty pomúrnice, trámy medzipodest. Krovy nad loďou a presbytériom kostola boli dendrochronologicky datované do obdobia rokov 1726/27, v krove presbytéria s prvkami staršej fázy z rokov 1655/1656. Predmetom prezentovanej prvej etapy obnovy, realizovanej v roku 2022, bola obnova drevenej konštrukcie krovu helmice veže a jej strešného plášťa (realizácia Ing. Krump, s.r.o., statika Ing. Kramarčík). Lokálne boli vymenené a protézované prvky v pôvodnom tvare a rozmeroch, drevené konštrukcie boli impregnované. Pôvodná konštrukcia krovu veže bola odľahčená vyvesením na dva nové spriahnuté drevené väzníky, aby sa mohlo odstrániť sekundárne provizórne spevnenie krovu – podstojkovanie vzperami z roku 1986, čím sa uvoľnil interiérový priestor 8. podlažia veže. Medená oválna makovica s dvojramenným krížom z vrcholu helmice boli umelecko-remeselne ošetrené a kríž vyzlátený podľa pôvodného riešenia. V rámci čistenia bolo na kríži identifikované meno zhotoviteľa kríža pezinského kováča Zsabokrszky Alois a letopočet 1900 (makovica bola vyhotovená v 90. rokoch 20. storočia klampiarom Strniskom). Plechová krytina helmice veže bola nahradená pálenou škridlou – bobrovkou, podľa pôvodného historického riešenia v nadväznosti na výsledky pamiatkového výskumu a návrhu obnovy, okrem častí strechy nad hodinami, ktoré sa pokryli novým medeným falcovaným plechom podľa pôvodného vzoru a delenia. Autor: Mgr. Marta Belohorcová, Krajský pamiatkový úrad Bratislava

Letná škola archeológie na hrade Zemplín

V termíne 22.-26.8.2022 sa v obci Zemplín (okr. Trebišov) uskutočnil 1. ročník akcie s názvom Letná škola archeológie na hrade Zemplín. Vo svojom formáte ide o súbor rôznych odborných interiérových a exteriérových aktivít, zameraných na propagáciu archeológie a regiónu. Konkrétne je jej hlavným cieľom archeologický výskum stredovekého hradu Zemplín, jeho prezentácia a propagácia medzi odbornou i laickou verejnosťou. Ďalším cieľom je prostredníctvom tohto výskumu prezentácia a propagácia archeologického kultúrneho dedičstva okolitého regiónu “Dolný Zemplín” v juhovýchodnej časti Slovenskej republiky, a tiež archeológie ako vedy a jej výstupov. Práve na to slúži edukatívny rozmer letnej školy vo forme odborných prednášok a exkurzií. Letná škola vznikla v spolupráci viacerých inštitúcií, organizácií a jednotlivcov, najmä: Obec Zemplín, Pamiatkový úrad SR, TUKE, Archeoconsult, s. r. o., Muzeum Krakow, Polish Academy of Sciences, Východoslovenské múzeum Košice, STU Bratislava, a ďalších. Letná škola archeológie na hrade Zemplín teda na naplnenie svojich stanovených cieľov používa tri základné druhy aktivít: vedecké (vedecko-výskumné), edukatívne a prezentačno-propagačné. Vedecké aktivity Archeologický výskum hradu Zemplín na lokalite Hradisko (Várhegy) v obci Zemplín. Ideálna poloha a priaznivé klimatické podmienky umožnili intenzívne osídlenie katastra obce nepretržite od staršej doby kamennej po súčasnosť, čo radí obec medzi najdôležitejšie archeologické náleziska východného Slovenska – s európskym významom. Poloha „Hradisko (Várhegy)“ je prirodzená dominanta obce Zemplín – mierna vyvýšenina na pravom brehu rieky Bodrog priamo v srdci intravilánu. Priestoru dominuje mohutný, v celom rozsahu dobre zachovaný, umelo vytvorený násyp, ktorý vytvára okolo celej vyvýšeniny elipsovitý prstenec. Je to pozostatok hradby (fortifikácie) drevo-hlinitého hradu, ktorý bol od 11. storočia centrom štátnej správy uhorského kráľovstva v tomto priestore a dal meno celému regiónu Zemplín. Neskôr, pravdepodobne od 12. storočia, postupne nadobúdal murované prvky. Posledné zvyšky murovaných konštrukcií hradu boli rozobraté v roku 1872. Odvtedy je jediným pozostatkom hradu mohutný zemný val, ktorý tvorí dobre viditeľný a významný prvok historickej kultúrnej krajiny tohoto regiónu. Archeologický výskum pracovníkov pamiatkového úradu sa od roku 2014 sústreďuje na nález murovaného objektu – zrejme brány v severovýchodnej časti valu. Ide o nález dvoch murovaných konštrukcií (múrov), vybudovaných do existujúceho drevo-hlinitého valu, oproti sebe vo vzdialenosti 10 m.  V priestore medzi nimi boli v sezóne 2021 objavené pozostatky (negatívy) po ďalších dvoch múroch, čím sa identifikoval pôdorys predpokladanej brány. V termíne letnej školy v sezóne 2022 sa výskum sústredil na odkrývanie a dokumentáciu práve týchto negatívov. Dôraz sa kládol na digitálne metódy dokumentácie (fotogrametria) a laboratórne analýzy (C14). Obsidián. Vulkanická hornina čiernej farby, pripomínajúca sklo, slúžila od doby kamennej na výrobu kamenných nástrojov (štiepaná kamenná industria). V okolí obce Zemplín, hlavne v katastri obce Viničky, je prirodzený výskyt tohto, v praveku veľmi cenného, materiálu, ktorý sa odtiaľto distribuoval po takmer celej Európe. Práve výskum obsidiánu – jeho zdrojových lokalít a nových lokalít v okolí – má byť jednou z nosných vedeckých aktivít letnej školy v budúcnosti. Edukatívne aktivity Prednáškový cyklus bol zameraný na príklady využitia archeologických výstupov v medzinárodnom prostredí v rámci nosnej témy – public archeology: Martin Pristáš (KPÚ Košice): “Archeologický výskum v obci Zemplín (dejiny, metodológia, perspektívy)”. Lokalita hradisko Zemplín je polykultúrna archeologická lokalita nadregionálneho významu, ktorá je vďaka strategickej polohe osídlená od doby kamennej prakticky po dnešok. Zaujímali sa o ňu už učenci v období baroka, ale skutočný vedecký výskum tu začal až po druhej svetovej vojne. Archeologický ústav SAV (1953 – 2016), Fakulta umení TUKE (2012-2015) a Pamiatkový úrad (od 2014) postupne skúmali a interpretovali vývoj fortifikácie, pochovávania a sakrálnych stavieb lokality. V ostatnom období sa výskum sústreďuje na odkrývanie dejín murovaného župného hradu. Ján Rákoš (Východoslovenské múzeum Košice): Pohrebisko przeworskej kultúry v obci Rankovce. Prezentácia archeologického výskumu žiarového pohrebiska z druhého storočia v katastri obce Rankovce blízko mesta Košice. Piotr Werens (Muzeum Krakow) a Dagmara  H. Werra (Polish Academy of Sciences, Institute of Archaeology and Ethnology): Let’s make tools not war. On the sources and uses of obsidian by prehistoric communities. Využívanie a distribúcia obsidiánu v praveku. Príklady práce na prezentácii kamenných artefaktov verejnosti v Poľsku. Tibor Lieskovský (STU Bratislava) and Peter Bisták (PÚ SR): “Využitie lidarových dát s vysokým rozlíšením pri ochrane archeologického dedičstva na Slovensku”. Letecké laserové snímkovanie zemského povrchu sa čoraz viac dostáva do popredia pri každodennej práci archeológov. Jeho využitie je skutočne širokospektrálne. Objavovanie a dokumentácia archeologických lokalít využitím lidarových dát má vplyv aj na efektivitu ich ochrany. Jozef Chajbullin Koštial (Archeoconsult) and His Excellency Attila Esterházy Vatansever (Univerzita Plzeň/ Univerzita Istanbul): Community archeology in southern Kyrgyzstan – lessons from the Ak-Žar site. Príklad komunitnej archeológie v špecifickom prostredí obyvateľov južného Kirgizska. Ich vzťah ku vlastnému kultúrnemu dedičstvu, archeológii ako vede, archeológom a príklady každodennej rutiny pri dokumentácii antropogénnych prvkov v tejto krajine. Richard Oľahava (TUKE Košice): „Art vs Reality in archeological visualisations„. Maroš Volovár (Česká technická univerzita v Prahe, Fakulta architektúry): “Traditional timber frame constructions in Upper Tisa basin area”. Autor dlhodobo dokumentuje drevohlinité tradičné stavby v regióne. Ide o architektúru, ktorá prakticky v krajine mizne. Práve preto je význam tejto práce obrovský. Na základe tohto výskumu a dokumentácie bude možné tieto zaniknuté pamiatky poznávať aspoň v digitálnej forme. Prezentačno-propagačné aktivity (exkurzie) Hradisko Zemplín. Prezentácia lokality priamo v teréne pre cca 50 účastníkov zo Slovenska, Českej republiky, Maďarska a Poľska. Postupne boli predstavené zvyšky drevo-hlinitých hradieb, pôvodne románsky kostol sv. Juraja – dnes reformovaný, cintorín s pochovávaním od 12. storočia, grécko-katolícky kostol z roku 1810 a samotný výskum severovýchodnej brány z 12. storočia. Leles, premonštrátsky kláštor. Prepoštstvo v Lelesi bolo založené vacovským biskupom Boleslavom už koncom 12. storočia, vďaka čomu predstavuje najstarší zachovaný kláštor v celom Zemplínskom regióne. Po násilnom zrušení reholí v ČSR komunistickou mocou bol kláštor premenený na internátnu poľnohospodársku učňovskú školu, vzácna kaplnka sa stala skladom umelých hnojív. V roku 1994 boli premonštrátskemu opátstvu v Jasove vrátené zle udržiavané priestory a devastované okolie kláštora, ktoré, bohužiaľ, dodnes neboli komplexne obnovené. Archeologický výskum v rajskom dvore kláštora objavil v rokoch 2013 a 2014 (Triglav s. r. o.) pod základmi objektu kostrové pohrebisko z druhej polovice 11. storočia a relikty staršej fázy kláštora. Ohliadka s výkladom. Hrad Csonkavár, Kráľovský Chlmec. Zrúcanina šľachtického sídla, známeho ako Csonkavár, leží na vyvýšenine na okraji Kráľovského Chlmca. Panské sídlo z neskorého stredoveku bolo do polovice 16. storočia viackrát prestavané. V súčasnosti prebiehajú práce na stabilizácii tejto pamiatky a archeologický výskum ako príprava obnovy. Ohliadka s výkladom vlastníka NKP Bartolomeja Gȍnczyho a technika výskumu Arpáda Balogha. Kaštieľ F. Rákoczi II., Borša. Kaštieľzo 16. storočia bol v rokoch 2018 – 2021 kompletne zrekonštruovaný. V súčasnosti sa v ňom nachádza moderná interaktívna muzeálna expozícia, venovaná Františkovi II. Rákoczimu a jeho dobe, hotel a reštaurácia. Návšteva expozície s výkladom Zuzany Nagy. Obec Viničky, vinohrady. Ohliadka lokality s prirodzeným výskytom obsidiánu. Priamo v teréne mohli účastnici spoznávať charakter krajiny a sprievodné geologické javy. Po lokalite nás sprevádzal starosta obce Michal Takáč. Obec Viničky, Lokalita Šestorky. Nová archeologická lokalita s výskytom kamenných sekier a kamennej štiepanej industrie. Ohliadka lokality a zhodnotenie jej potenciálu pre ďalší výskum. Obec Zemplín, župný dom, Historical Practices of Search and Processing of Natural Materials: The Case Study of Obsidian (Workshop). Piotr Werensprezentoval techniky výroby a opracovania kamenných nástrojov v praveku. Priame zapojenie verejnosti – public archeology. Záver Letná škola archeológie na hrade Zemplín splnila očakávania organizátorov aj účastníkov, a tým aj stanovené ciele. Osobitným prínosom sú poznatky ohľadne zlepšenia výstupov pri jednotlivých druhoch aktivít. Čo sa týka vedeckého výskumu hradu Zemplín, do budúcna je nutné lepšie materiálne zabezpečiť terénnu časť a vypracovať aj predbežnú štúdiu prezentácie nájdenej brány, nielen v jej digitálnej verzii, ale aj fyzickej verzii. Lokalitu je potrebné zosieťovať s ďalšími archeologickými lokalitami v katastri obce do náučného chodníka. Pre daný chodník je ideálne vytvoriť mobilnú aplikáciu alebo internetovú stránku a priamo v teréne umiestniť jednoduché stojany s QR kódmi, ktoré sú jednoduché na umiestnenie a údržbu. Historickú budovu tzv. Župného domu v centre obce je potrebné zrekonštruovať na informačné centrum a obecné múzeum. Muzeálna expozícia by mala mať charakter interaktívnej prehliadky s čo najväčším zastúpením moderných 3D technológií – na úkor záplavy fyzických artefaktov, ktoré je administratívne náročné získať a udržiavať. Takéto informačné centrum a múzeum je nutné začleniť do infraštruktúry cestovného ruchu a turizmu Košického kraja a napojiť na dopravné značenie kultúrneho dedičstva aj cez blízku hranicu s Maďarskom. Odborná verejnosť si je dlhodobo vedomá obrovskej hodnoty archeologického kultúrneho dedičstva v obci Zemplín a okolí, avšak jeho prezentácia a propagácia verejnosti musí mať hmatateľné výsledky, aby toto dedičstvo mohlo vzorne slúžiť obyvateľom obce a regiónu vo forme vytvárania príležitostí a zlepšovania kvality života. Autor: Martin Pristáš, KPÚ Košice

Správa z konferencie „Doba popelnicových polí a doba halštatská“ v Boskoviciach na Morave

Prvý októbrový týždeň (3. – 6. 10. 2022) sa v malebnom mestečku Boskovice na neďalekej Morave konal už 16. ročník medzinárodnej archeologickej konferencie „Doba popelnicových polí a doba halštatská“. Pôvodne česko-slovenské odborné stretnutia, ktoré nadväzovali na tradíciu spolužitia v jednom štáte, sa počas posledných ročníkov rozšírili o pravidelnú prítomnosť kolegov z Poľska aj Rakúska. Tohoročná konferencia bola špecifická tým, že sa pripravovala a následne kvôli pandémii covid-19 odkladala už od roku 2020. Konferencia zameraná na mladší a neskorý úsek doby bronzovej a na dobu halštatskú (staršia doba železná) sa v bežných časoch koná každý druhý rok. Preto, hoci bola účasť kvôli covidu o niečo nižšia než po minulé ročníky, kolegovia z rôznych kútov Českej republiky, Slovenska a dvoch susedných krajín sa po štyroch rokoch stretli o to radšej, čo odrážala mimoriadne priateľská a príjemná atmosféra konferencie. Veľká väčšina príspevkov pochádzala od autorov z Českej republiky. Už tradične im my, mladšia generácia archeológov zo Slovenska, závidíme možnosti výskumu, ktoré kolegovia majú, aj mieru spracovania či publikovania terénnych výskumov. Za štyri roky od posledného stretnutia pokročili ešte výraznejšie – dnes sú bežným štandardom výskumov komplexné analýzy, ktorých súčasťou sú napr. analýzy zloženia prvkov v kovových predmetoch, traseologická analýza (napr. stopy po opracovaní či použití nálezov), analýzy DNA a stabilných izotopov, datovanie rádiouhlíkom, archeozoologická, archeobotanická či palynologická analýza a podobne. Tieto analýzy sa síce využívajú aj na Slovensku, no miera ich dostupnosti pre bádateľov a vo viacerých prípadoch dokonca ich akceptácia ako rovnocenného pracovného nástroja archeológa je oveľa nižšia. Aj preto je dôležité, aby sme sa naďalej stretávali a vzájomne inšpirovali. Veľmi podnetnou bola napríklad prednáška Ondreja Chvojku a Terezy Šálkové za kolektív autorov, v ktorej predstavili výsledky komplexného výskumu sídliska v Březnici u Bechyně (publikácia z tohto výskumu práve vyšla ako monografia). V rozšírenom čase vyše hodiny autori prezentovali nielen záhadné žľaby plné keramických nálezov (fragmenty nádob, závažia tkáčskych stavov, mazanica), ktoré môžu byť pozostatkom rituálnych aktivít, ale aj výsledky, čo všetko možno zistiť o živote a hospodárstve ľudí žijúcich na sídlisku z doby bronzovej aj o jeho zániku. Ďalšou prednáškou, pre ktorú bol vyčlenený dlhší čas, bola „Malá Haná jako příklad multidepozitní a pravěké sakrální krajiny“, v ktorej autori Zuzana Jarůšková a Milan Salaš predstavili fascinujúcu severnú časť regiónu Boskovickej brázdy s množstvom hromadných nálezov bronzových predmetov. Hromadným nálezom aj ojedinelým nálezom artefaktov z bronzu bola venovaná pomerne veľká časť príspevkov. Bádatelia z Českej republiky sa k týmto nálezom dostávajú jednak prostredníctvom spoľahlivých spolupracovníkov s detektormi kovov, ale časť pochádzala od detektoristov – vykrádačov, ktorí lokality rabujú, bez informácií o mieste nálezu a podobne. Na základe rozhovorov s kolegami z ČR o problematike nelegálneho detektorizmu a vykrádania archeologických nálezísk sme si opäť potvrdili, že situácia v ČR nie je napriek voľnejšiemu prístupu k detektorizmu pre archeológiu priaznivá a že veľká väčšina osôb s detektormi kovov s archeológmi nespolupracuje, ale po vlastnej linke rabuje náleziská a nálezy. Možnosti ich odhalenia sú však malé. Na Slovensku preto nie je potrebné meniť zákony smerom k ich uvoľňovaniu voči detektorizmu, ale pokračovať v tom, čo dobre funguje už teraz aj v rámci Pamiatkového úradu SR, a to v spolupráci so spoľahlivými občianskymi združeniami pod vedením archeológov. V sekcii o depotoch zastupovala Pamiatkový úrad SR Erika Makarová s kolegami z KPÚ Banská Bystrica Gabrielou Brezňanovou a Zdenkom Ruskom s posterom „Depot bronzových predmetov z Málinca, polohy Zámok“. Viacero prednášok bolo zameraných na hradiská, iné sídliská a na problematiku osídlenia. Pamiatkový úrad SR reprezentovala prednáška Petra Bistáka v spolupráci s Petrou Kmeťovou a Michalom Felcanom (a ďalšími autormi): „Running up that hill: sídliskové stratégie v pohorí Tribeč v období popolnicových polí a v dobe halštatskej“, v ktorej boli zhrnuté doterajšie poznatky viacročného výskumu Pamiatkového úradu SR v tomto pohorí a ktorá na našu radosť vzbudila značný záujem kolegov. Ďalšie témy predstavovali diaľkové kontakty či pohrebný rítus, v rámci ktorej odznel príspevok Kláry Šabatovej za kolektív autorov o výskume dvojhrobu zo strednej doby bronzovej so zaujímavými zisteniami v oblasti výživy a jej zmien (napr. in/tolerancia laktózy či začiatky konzumácie prosa). Do kategórie „búračov mýtov“ patrila prednáška Pavla Jelínka a Andrey Námerovej „O potopení slnečnej bárky“, počas ktorej sa pre archeológiu na miesto nesprávne interpretovaného symbolu slnečného člna „znovuzrodil“ prastarý ochranný symbol labutích bratov, obrancov slnečnej panny. Konferencia je tradične spojená aj s odbornou exkurziou a spoznávaním regiónu. Už prvý večer sme po prehliadke Múzea regiónu Boskovicka v sprievode jeho lektorky absolvovali krátku prechádzku mestečkom Boskovice. Jej cieľom bola stará židovská štvrť, ktorá si dodnes zachovala malebný charakter. Od kresťanského mesta bolo geto oddelené viacerými bránami, stálo v ňom viacero synagóg aj rituálny kúpeľ mikve. Navštívili sme jednu zo synagóg, synagógu Maior, ktorá vznikla v 17. storočí, s vynikajúco zachovanou vnútornou výmaľbou zo 17. a 18. storočia. K návšteve možno určite odporučiť aj rozsiahly židovský cintorín s náhrobkami zo 17. až 20. storočia, ktorý sme podaktorí navštívili počas jednej z obedných prestávok. Región Boskovicka a jeho okolia mal čo ponúknuť aj počas celodennej exkurzie v posledný deň konferencie. Prvou zastávkou počas slnečného farebného jesenného dňa bolo hradisko Malý Chlum (obec Krhov) na dominantnej stolovej hore, osídlené v neskorej dobe bronzovej a dobe halštatskej. Okrem toho je lokalita významná aj z hľadiska paleontológie výskytom fosílií morských živočíchov. Z hradiska sme sa presunuli do románskeho kostola sv. Jiří v neďalekom Bořitove s unikátnymi freskami z 13. až 15. storočia. Mimoriadne zaujímavé boli najmä dve fresky sv. Kryštofa, siahajúce po celej výške lode kostola, jedna z 2. štvrtiny 13. storočia s vplyvmi byzantského štýlu a na protiľahlej stene o 200 rokov mladší gotický sv. Kryštof s plejádou morských príšer. Poobedná návšteva Múzea Blanenska na Zámku Blansko nám všetkým vyrazila dych expozíciou „Cesta do pravěku Blanenska“ aktuálne aj so špeciálnou výstavou k 150. výročiu objavu halštatského náleziska v Býčí skále. Múzeum, okrem vystavených vlastných zbierok a viacerých veľmi vydarených a názorných rekonštrukcií, ako napr. hlavy a odevu tzv. princeznej z Býčí skály, luxusného halštatského voza či honosného opasku aristokratiek moravského halštatu, do konca októbra prezentuje aj zapožičané vzácne nálezy z Prírodovedného múzea vo Viedni. Expozícia samotná je zaujímavá a názorná aj pre laikov a deti (vrátane dotykových exponátov pre nevidiacich/slabozrakých návštevníkov). Odbornú exkurziu sme ukončili vo veľkom štýle, a to návštevou jaskyne Býčí skála, preslávenej najmä nálezmi z doby halštatskej. V jaskyni bol v uplynulých dvoch sezónach realizovaný revízny archeologický výskum (sondy sú v jaskyni ešte otvorené), ktorý sa aktuálne spracováva a ktorého výsledky môžu prispieť k pochopeniu aktivít v priestore jaskyne pred viac než 2500 rokmi. V ďalších priestoroch jaskyne sme mali možnosť obdivovať asi 5 000 rokov starú kresbu uhlíkom (geometrický motív). Na záver ostáva len dúfať, že nasledujúci ročník konferencie, ktorú budú organizovať kolegovia z Česka, sa uskutoční v riadnom termín o 2 roky bez odkladov a opäť v príjemnej atmosfére. Text a foto: Petra Kmeťová, PÚ SR

Zásady ochrany PZ Sirk – Železník

Pamiatková zóna Sirk – Železník – Zásady ochrany pamiatkového územia Riaditeľka krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica: Ing. arch. Zuzana KlasováHlavný riešiteľ: Ing. Ladislav HuňavýSpoluriešitelia: Mgr. Katarína Damjanovová, Mgr. Gabriela Brezňanová PhD, Ing. Agáta Bystrianská, Ing. Viktor Graus, Ing. Anna Faturová, Ing. arch. Silvia Pavlová © KRAJSKÝ PAMIATKOVÝ ÚRAD BANSKÁ BYSTRICA, Lazovná č. 8, 974 01 Banská Bystrica, 2017UPOZORNENIE: Celý zverejnený materiál na www.pamiatky.sk (textové časti, mapové prílohy a fotografické prílohy) má informatívny charakter!Pre potreby zverejnenia na webovej stránke PÚ SR bol materiál zmenšený (texty, fotografie, mapy). Originál je k nahliadnutiu na Krajskom pamiatkovom úrade Banská Bystrica, Lazovná č. 8, 974 01 Banská Bystrica. PDF súbory sa otvárajú do nového okna. TEXTOVÁ ČASŤ:PZ Sirk – Železník – Zásady ochrany pamiatkového územia (PDF, 18 012 kB)PZ Sirk – Železník – Záverečné ustanovenia (PDF, 851 kB) MAPY:Výkres č. 1 – Historická mapa po 1850 (PDF, 1 135 kB)Výkres č. 2 – Právny stav (PDF, 745 kB)Výkres č. 3 – Širšie vzťahy (PDF, 1 100 kB)Výkres č. 4 – Rozbor pamiatkových hodnôt (PDF, 1 533 kB)Výkres č. 5 – Zásady ochrany PZ (PDF, 1 395 kB)

Výstava Železiarne – srdce priemyslu v Košiciach

V pamiatkovom fonde máme v oblasti železiarskeho ťažkého priemyslu zastúpené len objekty historických kamenných vysokých pecí. Vzťah odbornej i laickej verejnosti je však dôležité budovať aj k novším hutníckym stavbám a technológiám. Pre ďalšie generácie je dôležité dokumentovať a zachovávať aj novšie továrne, ktoré ešte fungujú a často sa v nich nachádzajú unikátne technologické zariadenia. Bez dôkladného terénneho výskumu nie je možné vytypovať najhodnotnejšie časti nášho industriálneho dedičstva, preto sme pre vás v spolupráci so Slovenským technickým múzeom a Českým spolkom prichystali tematickú výstavu Železiarne – srdce priemyslu. Dňa 13.10.2022 sa v priestoroch Slovenského technického múzea uskutočnila vernisáž výstavy. Autorom vystavených fotografií železiarní je český industriálny fotograf Viktor Mácha. Na vernisáži odznela aj autorská prednáška upriamujúca pozornosť na zmenšujúci sa počet baní a funkčných hutníckych závodov v Európe. Vďaka zaujímavému rozprávaniu a fotografiám sme mohli nahliadnuť do množstva už nefungujúcich/neexistujúcich prevádzok. V súbornom cykle vystavených fotografií Viktor Mácha zachytil posledné okamihy života ťažkého priemyslu. Výstava Železiarne – srdce priemyslu predstavuje výber fotografií dokumentujúcich výrobu železa a ocele od Uralu k Skalnatým vrchom v USA. Vďaka veľkoformátovým fotografiám aj typologickým sadám fotografií môžete nahliadnuť do srdca tovární, kam bežný človek nevstúpi. Vydáte sa na pomyselnú cestu okolo sveta za tajmi duniacich priemyselných kolosov. Výstava je zložená z dvoch častí. V priestoroch stĺpovej siene sa oboznámite s technologickým tokom oceliarskej výroby, reprezentovaným typologickými sadami fotografií. V tejto časti výstavy môžete porovnať rôzne špecifické stroje v rozdielnych továrňach, ktoré sú aj napriek svojej podobnosti jedinečné v detailoch. Zároveň tu môžete vidieť aj dokumentárny film o autorovi. Druhá časť výstavy sa nazýva Železiarne v ohrození, nachádza sa na prízemí múzea a zobrazuje ukrajinské koksovne a železiarne odfotografované v rokoch 2012 a 2016, keď ešte plnohodnotne fungovali. V súčasnosti je väčšina z nich poškodená, či s utlmenou výrobou v dôsledku vojny. Výstava je prístupná verejnosti v priestoroch Slovenského technického múzea, Hlavná 88, Košice v období od 14. 10. 2022 do 13. 2. 2023. Výstava sa koná v rámci podujatia Dni českej kultúry 2022 v Košiciach. Organizátori: Slovenské technické múzeum, Pamiatkový úrad SR, Český spolok Produkcia: Tereza BatošíkováKurátor: Samuel VelebnýOdborné texty: Eva BellákováTechnické riešenia: Robert BernáthGrafika a architektúra: Maroš Juhás

K výskumu a obnove Michalskej bránovej veže v Bratislave

Vyhodnotenie súčasnej obnovy strechy – 09. 2021 až 10. 2022 Pamiatkový výskum strechy veže vypracovaný v roku 2018 (SUCHÝ, Ľubor – ĎURIAN, Karol.: Bratislava – Staré mesto, Michalská č. 24, Architektonicko-historický výskum krovovej konštrukcie NKP – Bránová veža „Michalská brána“ (č. ÚZPF: 120/1), PÚ SR, 2018.) s novými poznatkami z rokov 2021 a 2022, doplnil architektonicko-historický výskum murovanej časti veže od autorov ZVAROVÁ, Zuzana – MATEJKA, Miroslav: Bratislava, Michalská ul., veža bránová, architektonicko-historický výskum interiéru, ktorý bol spracovaný rovnako v roku 2018. Dendrochronologický výskum Ing. Tomáša Kyncla z roku 2018 potvrdil dobu vzniku krovu veže s archívnym výskumom do roku 1758, pričom plavené drevo bolo vyťažené v období vegetačného kľudu (zimné obdobie), niekedy na prelome rokov 1755/56d, 1756/57d, 1757/58d, dokonca ešte aj v období vegetácie (jar-leto) 1758ld. Následne počas prebiehajúcej obnovy strechy v roku 2021 bol v novembri realizovaný Mgr. et Mgr. Mojmírom Chomom v úrovni 3. stupňa krovu nad lucernou doplnkový dendrochronologický výskum (pred postavením lešenia nebolo možné krov nad lucernou preskúmať). Ten potvrdil hypotézu o obnove strechy v závere 1. polovice 19. storočia, a to práve v priestore nad lucernou – ťažba dreva na krov v období vegetačného kľudu 1840/41d a viaceré prvky s vyhodnotením po roku 1817, 1824 alebo 1842. Prevažne bol použitý na hornú časť krovu smrekovec opadavý (červený smrek). Staršie, spodné dve časti krovu, majú na krov použité viaceré dreviny – smrek, jedľa, sporadicky dub. Po postavení lešenia v septembri 2021 a podrobnej obhliadke medeného plechu, boli identifikované stopy po zlátení v líniách lemujúcich po obvode strechy reliéfne zdobenie pod cibuľami a lucernou (čabrakový a rastlinný vzor). Stav krytiny bol na viacerých miestach kritický, predovšetkým úbytkom hmoty – zmenou pôvodnej hrúbky plechu, rozsiahlym uvoľnením plechových šablón s prehnitým debnením v dolnej časti veľkej cibule, poškodením falcov, lokálnou perforáciou a pod. Jednoducho hrozilo na mnohých miestach jej prederavenie a po rozobratí opätovné spájanie falcovaním, prakticky nebolo možné. Primárna falcovaná šablónová medená plechová krytina, vrátane sekundárnych častí uplatnených predovšetkým na severnej strane strechy, bola postupne v priebehu októbra a novembra 2021 dodávateľom stavby PamArch s. r. o. Nitra v celom rozsahu šetrne odobratá – odfalcovaná, plechové šablóny vyrovnané, očistené, očíslované a uskladnené pre prípadné opätovné použitie, čo však už nebolo možné, vzhľadom na vyššie uvedený stav krytiny a jej falcov (úbytok materiálu, diery, lámavosť). Rovnako sú uskladnené pôvodne klincované pevné spony (príponky), ku ktorým boli pripevňované spoločné stojaté a ležaté falce medenej krytiny. Primárne šablóny plechovej krytiny z 18. storočia boli aj kuté – kovotepecky opracované. Dvojnásobne ohýbané spony (príponky) po rozvinutí majú mierne lichobežníkový tvar rozmeru 4/5cm x 6 cm, s vystrihnutým trojuholníkovým cvikom na dlhšej 5 cm strane. Samotné spony sú k doskám prichytávané na pevno dvoma menšími kovanými klincami s kruhovými hlavičkami. Dĺžka týchto klincov je 4 cm, hlavičky majú priemer 0,8 – 1 cm. Dosky debnenia pod krytinou sú klincované k jednotlivým nosným konštrukciám krovu kovanými klincami so štvorhranným driekom a obojstranne ohýbanými-zahnutými kladivkovými hlavičkami. Dĺžka týchto klincov debnenia je 9 cm, rozvinutá kladivková hlavička má dĺžkový  rozmer 1,5 až 2 cm a šírkový 0,5 cm, driek pri hlavičke cca 0,5×0,3 cm. Precízne je zrealizované debnenie, ktorého vzájomné styky jednotlivých dosák majú šikmé hrany, umožňujúce odtok zkondenzovanej pary pod krytinu a nie do podstrešia. Z archívnych prameňov, ako aj následného pokračovania výskumu po postavení lešenia je zrejmé, že viaceré opravy v 19. storočí sa týkali aj strešného plášťa, ale predovšetkým samotnej oplechovanej sochy sv. Michala archanjela vo vrchole, ktorá bola v rokoch 1812 a 1845 obnovovaná. Samotný krov so strešným plášťom bol práve v roku 1845 nanovo vztýčený od úrovne lucerny. Zásahy v priebehu 20. storočia boli len lokálne. V súčasnosti stále prebieha komplexná obnova Michalskej brány, vrátane dokončovacích prác na streche. Jej ukončenie a odstránenie lešenia v tejto úrovni sa predpokladá ešte v októbri 2022. Dňa 2. 10. 2022 bola na hrotnicu strechy opätovne osadená zreštaurovaná a celoplošne pozlátená plechová socha sv. Michala archanjela s drakom. Autorom reštaurátorských prác bol Akad. soch. Stanislav Kožela. Obnovu veže, vrátane strechy realizuje firma PamArch, s.r.o. Nitra pod vedením konateľa Ing. Jána Kresana, odbornej spolupráce Ing. arch. Petra Hudáka, PhD. (PamArch, s.r.o. Nitra), výskumníkov strechy Ing. arch. Karola Ďuriana, PhD., Ing. Ľubora Suchého, PhD. (Krajský pamiatkový úrad Žilina a Pamiatkový úrad SR), statickom posúdení zachovaných nosných konštrukcií strechy a projekčných návrhov statického zabezpečenia Ing. Lukáša Kramarčíka (Chronogram s.r.o., Bratislava), ako aj v neposlednom rade, tých ktorí remeselným a umelecko-remeselným spôsobom realizujú samotnú obnovu strechy (krovu a strešného plášťa) – tesárov: Ľubomíra Lúčneho, Martina Mázora, Miroslava Boráka a klampiarov: Adriána Sedlického, Ladislava Arvaya a Petra Vazovana. Za Krajský pamiatkový úrad Bratislava je metodikom obnovy veže Mgr. Eva Falbová. Mnoho problémových vecí počas obnovy strechy bolo odhalených až po postavení lešenia a odpláštení strechy od historickej medenej krytiny. Táto bola odstrojená postupne s označením miesta, zameraním a následným deponovaním. Práve po odpláštení bolo identifikované poškodenie na 3 stĺpikoch v úrovni lucerny, ktoré boli staticky sanované a obnovené protézovaním a doplnením trámov. Rovnako úseky niektorých rozpier, pásikov a ríms medzi stĺpikmi na severnej, resp. severozápadnej strane boli značne poškodené totálnou deštrukciou drevenej substancie drevokaznými činiteľmi (huby, hmyz) a bola potrebná ich lokálna aj celková výmena. Po podrobnejšej obhliadke nosnej konštrukcie „cibulí“ strechy (debnenia a doskových skruží), hlavne v prípade dominantnej dolnej, bola zo strany statika navrhnutá plošná výmena zničených celých úsekov dolnej časti debnenia a časti skruží, ktoré boli odhnité dlhodobým sústredením vlhkosti v tejto úrovni. Lokálne došlo v spodnej úrovni strechy k výmene pomurníc a časti krátčat. V nižších úrovniach krovu (1. a 2. stupeň) a konštrukcie zavetrenia strechy v 7. NP, boli vizuálne identifikované len minimálne lokálne poškodenia konštrukcie (napr. pomurnice na korune muriva – 1. stupeň). V priebehu októbra 2022 budú definitívne ukončené práce na obnove barokovej strechy veže (konštrukcie krovu a strešnom plášti, vrátane osadenia novej patinovanej medenej krytiny). Nová šablónová medená krytina je v podstate tvarovou a materiálovou replikou pôvodnej, ktorej zlý technický stav neumožnil opätovné použitie. Rovnako je uplatnený pôvodný spôsob falcovania (na vertikálnych hranách stojaté falce, medzi plechovými šablónami – na plochách horizontálne a vertikálne ležaté falce), prinavrátené zlatenie dekoratívnych plôch a lemovaní na krytine. Už teraz je možné konštatovať, že spolupráca všetkých profesných a odborných zložiek od samotného KPÚ Bratislava v zastúpení Mgr. Evou Falbovou až po dodávateľa prác PamArch, s. r. o. Nitra v zastúpení Janom Kresanom a remeselníkov, ktorí sa prakticky podieľali na obnove strechy je potrebné vysoko vyzdvihnúť, predovšetkým interakcie zúčastnených pri riešení problémov, či už na pravidelných kontrolných dňoch ale aj mimo nich.  Michalská veža bola od stredoveku súčasťou pôvodného mestského opevnenia Bratislavy a s dodnes zachovanou dominantnou barokovou cibuľovou strechou, patrí k najvýznamnejším kultúrnym pamiatkam Slovenska a zároveň k neodmysliteľnej historickej súčasti starého mesta Bratislavy. Časová etapizácia výstavby a opráv strechy veže 1757 – 1758 – prestavba strechy veže z predchádzajúcej viacstupňovej helmicovej s otvorenou lucernou na súčasnú viacstupňovú cibuľovú s otvorenou lucernou, ukončenú na hrotnici plechovou sochou sv. Michala archanjela zabíjajúceho draka, vrátane strešného plášťa s dekorovanou medenou krytinou (zároveň nadstavba murovaného oktogonálneho tamburu cca o 2 metre, s dnešnou podobou ciferníkov a ríms nad nimi), súčasťou krovu od 8. NP a podpornej konštrukcie krovu v hodinovom 7. NP sú aj originálne ťahadlá a kované pásoviny so závitovými svorníkmi vo všetkých podlažiach od 7. NP cez jednotlivé stupne krovu;20. júna 1758 – slávnostné osadenie plechovej sochy sv. Michala archanjela zabíjajúceho draka, autorom ktorej bol kotlársky majster Peter Eller (v hlave Michala umiestnená pôvodná časová schránka kvadratického tvaru a rozmeru 17,3 x 11,6 x 4 cm s listinami, medenými doštičkami, mincami a relikviami deviatich svätcov);1812 – oprava veže vrátane sňatia a obnovy plechovej sochy sv. Michala archanjela s drakom (po ostreľovaní mesta vojskom Napoleóna Bonaparteho v júni 1809);1845 – ďalšia oprava veže vrátane sňatia a obnovy plechovej sochy sv. Michala archanjela s drakom, ktorú opätovne slávnostne osadili späť 14. septembra 1845, v danej etape bol po poškodení komplexne obnovený, presnejšie nanovo postavený krov nad lucernou s osembokou hrotnicou;1874 – výmena kamennej barokovej balustrády na ochodzi za súčasné kovové zábradlie v neogotickom duchu, vrátane osadenia kovového prútového zábradlia ukončeného kuželkovými madlami po obvode otvorenej lucerny, je možné predpokladať ďalšie parciálne opravy strešného plášťa, možno aj krovu – epigrafické stopy v krove;1926-27 – oprava veže (interiér, fasáda), nie sú zmienky o oprave strechy, čo však nevylučuje lokálnu opravu;apríl 1945 – lokálne poškodenie strešného plášťa streľbou z palných zbraní počas oslobodzovania mesta v apríli 1945;1958-60 – generálna oprava veže po 2. sv. vojne podľa K. Chudomelku – exteriér, interiér, vrátane strechy – poškodená medená krytina (zacelené trhliny a priestrely nitovanými plátmi z nového medeného plechu) a krovu (príložka na vnútornej strane dlhej vzpery zavetrenia ležatou stolicou v 1. stupni krovu na SZ strane), prestavba z obytných priestorov na múzeum zbraní;1975 –obnova veže s lokálnymi opravami krovu (príložky k doskovým ramenátom v 1. a 2. stupni krovu, doplnená poškodená rozpera v 2. stupni krovu pod lucernou) a strešného plášťa (menšie plochy plného debnenia na severnej strane 1. stupňa krovu), chemická injektáž murív oktogonálnej nadstavby, nové strešné okná s drôteným presklením nahradili pôvodné;september 2021 – október 2022 – obnova strechy veže (výmena medenej šablónovej krytiny a lokálna oprava poškodených častí pôvodného krovu a debnenia), nová krytina medený patinovaný plech dovezený z Fínska (hr. 0,55 a 0,7 mm);2. 10. 2022 – opätovne slávnostne osadená zreštaurovaná a celoplošne pozlátená medená socha sv. Michala archanjela s drakom (autor: Akad. soch. Stanislav Kožela), do hlavy Michala vložená kópia pôvodnej časovej schránky s kópiami starších listín, relikviami svätcov a novými listinami, básňami, medom, zemou, semenami rastlín a i.; Autor : Ing. Ľubor Suchý, PhD. 

Predstavenie projektu Plán obnovy na Červenom Kameni

V prostredí múzea Červený Kameň sa vo štvrtok 6. 10. 2022 konal jednodňový workshop s predstaviteľmi MK SR a Úradu vlády NIKA a Európskej komisie, ktorého cieľom bolo predstavenie „Reformy zvýšenia transparentnosti a zefektívnenia rozhodnutí PÚ SR.“ Reforma realizovaná na PÚ SR, ktorá je súčasťou Plánu obnovy a odolnosti je zložená z dvoch častí – pasportizácia pamiatok a tvorba metodík. Okrem prezentácií jednotlivých častí reformy bola súčasťou workshopu aj praktická prezentácia a demonštrácia metód a postupov pasportizácie „in situ“. Pasportizéri zlaňovali hradby, kontrolovali strojovňu fontány, stavebno-technický stav objektov hradného areálu a taktiež prezentovali spôsoby digitálneho geodetického zamerania realizovaného v rámci pasportizácie. Súčasťou podujatia bola aj tlačová konferencia s účasťou pani ministerky kultúry Natálie Milanovej, generálnej riaditeľky sekcie plánu obnovy na Úrade vlády SR Lívie Vašákovej a generálneho riaditeľa Pamiatkového úradu SR Pavla Ižvolta.  Poobedňajšia časť podujatia bola venovaná rozhovorom v rámci Okrúhleho stola zástupcov PÚ SR, MK SR, ÚV NIKA a EK, kde boli diskutované vybrané aspekty Plánu obnovy a odolnosti. Prvou časťou reformy je pasportizácia vybraných pamiatkových objektov vo vlastníctve štátu. Jej zmyslom je poznanie ich aktuálneho stavebno-technického stavu, na základe ktorého bude možné získať objektívne informácie o súbornom stave pamiatok v štátnom vlastníctve. Následne by to napríklad uľahčilo aj proces plánovania alokácie verejných finančných prostriedkov na ich obnovu. V rámci realizácie pasportizácie pamiatok bolo doteraz zostavených niekoľko pasportizačných tímov, ktoré si pracujú geograficky aj obsahovo – v Bratislave, v Trnave, Banskej Štiavnici a Levoči. Pre účely reformy vznikla aj špecializovaná pasportizačná databáza ePasport, ktorá je v ostrej prevádzke už od leta tohto roka. Druhou a nemenej dôležitou súčasťou reformy je tvorba metodík. V rámci reformy bude vypracovaný súbor 3 metodických materiálov, ktoré budú rámcovať rozhodovanie PÚ SR. Metodiky majú stanoviť objektívne pravidlá a princípy rozhodovacích procesov PÚ SR – zvýšiť ich transparentnosť, rýchlosť a predvídateľnosť a taktiež zvýšiť ich akceptovateľnosť pre verejnosť. Zároveň majú poskytnúť základné informácie pre vlastníkov národných kultúrnych pamiatok (NKP) nielen o ich právach a povinnostiach. Po uvedení reformy do praxe budú tak môcť vlastníci pamiatok lepšie anticipovať rozhodnutia Pamiatkového úradu SR, čím sa umožní projektové a finančné plánovanie nakladania s nehnuteľným kultúrnym dedičstvom. Metodické tímy vypracujú metodiky, ktorých hlavnými užívateľmi budú vlastníci pamiatok a odborní pracovníci  krajských pamiatkových úradov. V rámci implementácie reformy boli zostavené tri metodické tímy v oblastiach: 1. Kategorizácia  pamiatkového fondu 2. Metodika princípov rozhodovania Pamiatkového úradu SR  vo veciach stavebno-technického /alebo reštaurátorského/ zásahu 3. Metodika výpočtu navýšenia nákladov zásahu do pamiatky z dôvodu rozhodnutia Pamiatkového úradu SR Prvá časť metodík bude mať podobu vizualizácii dát vo vzťahu k pamiatkovému fondu v závislosti od kategórií a stupňov ochrany definovaných pamiatkovým zákonom. Druhá časť sa zameriava na vypracovanie objektívnych postupov a princípov rámcujúcich rozhodovací proces PÚ SR a KPÚ v celkovo 12 tematicky rozdelených kapitolách týkajúcich sa nehnuteľného kultúrneho dedičstva. Tie zahŕňajú napríklad problematiku archeológie, urbanizmu, reštaurovania výtvarných súčastí architektúry, typologických druhov architektúry, stavebných prvkov a materiálov, údržby a preventívnej ochrany či súčasných požiadaviek na výstavbu. V neposlednom rade bude súčasťou elaborátu aj terminologický slovník, zastrešujúci pojmy z prostredia pamiatkovej ochrany. V tretej časti metodiky sa vlastníci pamiatok zoznámia s predpokladanými nákladmi na obnovu a výskum NKP. Taktiež bude pomôckou na určenie výšky primeranej finančnej kompenzácie rozdielu bežných stavebných výdavkov a zvýšených nákladov zásahu do pamiatky, vyplývajúcich z rozhodnutia PÚ SR alebo KPÚ. Autor fotografií: Ján Šipöcz

Na Slovensku sa do konca budúceho roka zmapuje až 1000 pamiatkových objektov.

Pasportizácia pamiatok je v rámci plánu obnovy časť reformy zvýšenia transparentnosti a zefektívnenia rozhodnutí Pamiatkového úradu SR, kde je na ňu vyčlenených približne 6,7 milióna eur. Zmyslom pasportizácie relevantných pamiatkových objektov v správe štátu je poznanie ich aktuálneho stavebno-technického stavu, ktorý by poskytol objektívne informácie o stave pamiatok v štátnom vlastníctve. To následne uľahčí napríklad aj plánovanie alokácie verejných finančných prostriedkov na ich obnovu. „V Programovom vyhlásení vlády sme sa zaviazali znížiť podiel pamiatkového fondu v narušenom alebo dezolátnom stavebno-technickom stave a efektívnejšie a intenzívnejšie využívať národné kultúrne pamiatky vo vlastníctve štátu. Dnes Vám môžem oznámiť, že do roku 2027 máme na tento účel vyčlenených 6,7 milióna eur z Plánu obnovy na pasportizaciu a ďalších  254 miliónov eur na obnovu NKP vo vlastníctve štátu nám pomôže obnoviť významné kultúrne dedičstvo. Ide o veľmi dôležitý okamih pre slovenské pamiatky, keďže investičný dlh v tejto oblasti sa za dlhé roky zanedbávania zo strany predošlých vlád vyšplhal až na 5,5 miliardy eur,“ povedala na tlačovej konferencii ministerka kultúry Natália Milanová. „Niekomu sa môže zdať 261 miliónov eur v celkovom kontexte ako kvapka v mori. Ale treba mať na pamäti, že aj ten najväčší oceán sa skladá z kvapiek – takže čím viac kvapiek doň teraz dáme, tým skôr sa nám podarí náš pamiatkový fond zachrániť a zachovať minulosť našich predkov pre budúcnosť našich detí. Ďakujem všetkým, ktorí sa podieľajú na projekte pasportizácie – kolegom z Pamiatkového úradu, z plánu obnovy a všetkým ostatným zainteresovaným. Je to pre nás všetkých nová výzva, ale myslím, že sme pripravení, realizovať ju dokonale,“ dodala ministerka kultúry. V prípadoch, kde by objekt v najbližšom čase nezískal prostriedky na obnovu, zistené informácie o jeho prípadných poruchách umožnia správcovi pamiatkového objektu naplánovať alokáciu prostriedkov na odstránenie najväčších závad, ktoré by zabránili jeho ďalšej degradácii. Pasportizácia takto čiastočne nadväzuje aj na nedávno vytvorený systém preventívnej starostlivosti o pamiatkový fond, ktorý vychádza z jednoduchej myšlienky, že priebežná údržba a starostlivosť o pamiatku je nielen účinnejšia a lacnejšia ako jej  komplexná obnova, ale chráni aj to podstatné – neopakovateľné a originálne pamiatkové hodnoty.      V rámci reformy pasportizácie pamiatok bolo doteraz zostavených niekoľko pasportizačných tímov ktoré si rozdelili prácu geograficky aj obsahovo – v Bratislave, v Trnave, Banskej Štiavnici a Levoči. Pre tento účel taktiež vznikla špecializovaná pasportizačná databáza ePasport, ktorá je v ostrej prevádzke už od leta tohto roka. „V súčasnosti na pasportizácii pamiatkových objektov pracuje spolu 40 odborníkov. Doposiaľ bolo navštívených 322 pamiatkových objektov, pričom v ePasporte je už vložených 184 záznamov a 138 pamiatok je v štádiu spracovávania zozbieraných informácií. Cieľom pre rok 2022 je navštíviť 400 pamiatkových objektov a spracovať informácie o nich v databáze. Okrem obrazovej dokumentácie, ktorá náležite ilustruje popísané zistenia o pamiatkovom objekte sa zisťujú aj desiatky parametrov o pamiatke, okrem iného aj využiteľnosť objektu, hrozba prípadnej havárie, úroveň priebežnej údržby a odporúčania pre daný objekt, pripravenosť na obnovu či niektoré energetické aspekty. Pri pasportizácií sa štandardne používajú drony ako aj iná moderná technika,“ vysvetlil generálny riaditeľ Pamiatkového úradu SR Pavol Ižvolt. Súčasťou plánu obnovy v oblasti kultúry je aj zvýšenie transparentnosti a zefektívnenia rozhodnutí Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. Cieľom tejto reformy je zlepšiť kvalitu a efektívnosť rozhodovacieho procesu úradu vypracovaním troch metodík na účely: klasifikácie pamiatkového fondu, stanovenia objektívnych kritérií, na ktorých základe úrad prijíma rozhodnutia a vyčíslenia nákladov súvisiacich so zásahom Pamiatkového úradu SR. „Na obnovu a rekonštrukciu budov sú alokované prostriedky naprieč všetkými oblasťami verejnej sféry, či už ide o školstvo, zdravotníctvo alebo súdnictvo. Špecificky na obnovu verejných historických a pamiatkovo chránených budov je v súčasnosti otvorená výzva ministerstva dopravy s celkovou alokáciou 100 miliónov eur. K obnove budov sa v pláne obnovy snažíme pristupovať systematicky aj nad rámec priamych investícií. Metodiky, ktoré v rámci jednej z reforiem pripravuje Pamiatkový úrad SR, budú prínosom pre verejných ako aj súkromných vlastníkov pamiatkových budov. Zvýšia predvídateľnosť rozhodnutí Pamiatkového úradu SR, čím sa podporí rozvoj komerčného trhu s nehnuteľnými pamiatkami a zároveň sa zvýši systematickosť rekonštrukcií pamiatok vo verejnom vlastníctve,“ priblížila generálna riaditeľka sekcie plánu obnovy na Úrade vlády SR Lívia Vašáková. Fotografie z tlačovej konferencie nájdete tu:https://we.tl/t-1WKgG7JYue Rozhovory s predstaviteľmi Pamiatkového úradu SR (generálny riaditeľ Pavol Ižvolt, vedúci odboru preventívnej údržby pamiatok Branislav Rezník), sekcie plánu obnovy na Úrade vlády SR (gen. riaditeľka Lívia Vašáková) ako aj profesorom Pavlom Gregorom zo Slovenskej technickej univerzity nájdete pod týmto linkom:https://we.tl/t-OlN1sq4PW7 Ilustračné zábery z Červeného kameňa nájdete tu:dronové zábery: https://wetransfer.com/downloads/2a92ffa4c537c781f0d53ca48a288e6520221006135634/b39b329c1180094b1f9021505c0ec3d520221006135705/14f1e4kamera – interiér/exteriér hradu: https://wetransfer.com/downloads/8f17265c483d283ecf8857b67e4e31f720221006140033/2086dd136daae643ef748d2e8522fcc420221006140122/6b1de8   Ilustračné zábery Pamiatkového úradu SR z predošlých pasportizácií (v rámci projektu pod plánom obnovy) nájdete pod týmto linkom:https://we.tl/t-V3UgK3OMpw

Obnova Žigmundovej brány Bratislavského hradu

Na Bratislavskom hrade v tomto období prebiehajú práce na obnove objektu Žigmundovej brány, ktorá je z tohto dôvodu pre verejnosť neprístupná. Momentálne hlavný objem prác tvoria reštaurátorské práce na kameno-sochárskych prvkoch a kamennom murive v exteriéri objektu, ktoré boli vo výrazne degradovanom stave, pričom niekde pôvodné kameno-sochárske články chýbali úplne. Obvodové murivo bolo prekryté vrstvami nevhodných povrchových úprav, ktoré spôsobovali jeho zvetrávanie a museli byť odstránené. Reštaurátorskými metódami sú teraz jednotlivé ozdobné prvky, ale aj časti stien s chýbajúcim, vypadnutým murivom očisťované, dopĺňané a domodelovávané tak, aby si objekt zachoval gotický charakter a výraz z obdobia svojho vzniku v pol. 15. st. Pri obnove sú zároveň čiastočne rešpektované aj reštaurátorské zásahy z obdobia 20. storočia, ktoré sú na fasáde čitateľné ako jedna z vrstiev vývoja objektu. Prinášame Vám niekoľko pohľadov „spoza plachty“ na prebiehajúce práce.  Krajský pamiatkový úrad Bratislava

Správa z 53. medzinárodnej konferencie archeológie stredoveku „Archaeologia historica 2022“

V dňoch 19. až 23. septembra sa v českom barokovom hospitále Kuks (okr. Trutnov) po dvojročnej prestávke, vynútenej pandémiou, uskutočnil v poradí 53. ročník medzinárodnej konferencie archeológie stredoveku. Podujatie s viac ako polstoročnou históriou spája archeológov a medievistov naprieč generáciami a hranicami štátov strednej Európy, hoci jadro tradične tvoria najmä českí, moravskí a slovenskí archeológovia, pričom vymenované tri oblasti sa striedajú v úlohe hostiteľov konferencie. Po slovenskom online ročníku 2021 prebrali štafetu českí kolegovia. Nosná téma aktuálneho ročníka – archeológia hygieny – je reakciou na pandemické obdobie a inšpirovala účastníkov k desiatkam prednášok, rozdelených do troch prednáškových dní, v rámci ktorých dostali priestor prezentácie výsledkov archeologických výskumov odpadových objektov, situácií spojených so zásobovaním vodou a využívaním vodných zdrojov, ako aj špecifická materiálna kultúra (napr. hygienické, lekárske, lekárnické a kozmetické potreby) a poznatky z archeobotaniky, archeozoológie, parazitológie, či doklady chorôb z prostredia fyzickej antropológie. Pertraktovanou témou boli aj stredoveké a ranonovoveké špitály, kúpele a vodné zdroje. Vďaka pozornému organizačnému výboru, ktorý tvorili PhDr. Irena Loskotová, Ph.D., Mgr. Jana Mazáčková, Ph.D., doc. Mgr. Petr Hrubý, Ph.D. (Ústav archeologie a muzeologie FF MU v Brne), Mgr. Martin Tomášek, Ph.D. (NPÚ Praha), Mgr. Petr Žákovský, Ph.D. (Archeologický ústav AV ČR Brno) a Mgr. Pavel Drnovský, Ph.D. (Katedra archeologie FF Univerzity Hradec Králové), sa konferencia niesla v srdečnej atmosfére, umocnenej vynútenou pandemickou prestávkou, počas ktorej odborná obec trpela absenciou nenahraditeľných osobných stretnutí. Radostné naladenie účastníkov konferencie (navzdory téme) zatienila v jej priebehu smutná správa o náhlom úmrtí člena Ústavu archeologie a muzeologie FF MU v Brne profesora Vladimíra Podborského, ktorý bol nestorom moravskej archeológie a jeho práce tvorili jeden zo základných kameňov štúdia archeológie českých i slovenských archeológov. Z desiatok prednesených referátov spomeňme aspoň niektoré: Michal Slivka so Zuzanou Polákovou predstavili prehľad stavu poznania hygieny v stredoveku na Slovensku, Jiří Varhaník sa venoval tej istej téme v prostredí stredovekého väzenia, Denisa Brejchová prezentovala edukačný projekt Západočeského muzea v Plzni, ktorý reflektuje tému pandémie s využitím archeologických nálezov a historických prameňov Plzne. Ľudské kostrové pozostatky boli pramennou bázou pre referáty druhého bloku. Prednášky druhého dňa sa týkali odpadov a odpadových jám, odkrytých archeologickým výskumom, v rôznych prostrediach (dedina, mesto, kostol, kláštor, hrad, pivovar, hospodársky dvor). Pozoruhodné výsledky výskumu nedávno objavenej zaniknutej stredovekej dediny Kapansko predstavil Jakub Šimík. Na svoje si prišli priaznivci výskumu stredovekého hradu Rokštejn, ktorý je pod dlhoročným drobnohľadom archeológov z Ústavu archeologie a muzeologie v Brne. Výskum na hrade Rokštejn je dôkazom, že precízny a trpezlivý prístup dokáže priniesť  atraktívne pohľady aj na zdanlivo fádne témy, ako je zaobchádzanie s odpadom. Pozoruhodnú archeobotanickú analýzu z klenbových zásypov a rastlinných zvyškov objavených na povalách pod trámami prezentovalo autorské trio Tereza Šálková – Libor Vobejda – Zuzana Thomová. Analýza doložila už v období 18. storočia experimentovanie s exotickými plodinami ako kukurica, slnečnica, ryža či cirok. Záujem vyvolalo tiež predstavenie asi 100 m dlhého úseku pôvodného Svrateckého náhonu s nálezmi zachovanej výdrevy, spracovaného širším kolektívom brnenských archeológov. Nedávno obnovenú Kaplnku sv. Studne v Marianke v kontexte jej architektonicko-historického vývoja na jednom z najstarších mariánskych pútnych miest v rámci Uhorska prezentoval Radomír Sabol. Predpoludnie tretieho dňa bolo venované rôznorodým témam. Špecifické a vzácne archeologické doklady teplovzdušných vykurovacích systémov (hypokaustum) v prostredí hradov a kláštorov v ceoleurópskom kontexte predstavil Martin Hanuš. Stanislava Oporosková sa zamerala na fenomén hradných cisterien a súvisiaci, často pomerne dômyselný a zložitý systém hospodárenia so zachytenou zrážkovou vodou na hradoch. Tému rekonštrukcie cestnej siete na príklade priestoru medzi Ducovým a Bojnou načrtla Lenka Pechová. V rámci posterovej sekcie dostali priestor rôznorodé otázky spojené so spomenutými témami,no svoj priestor dostali aj „nehygienické“ témy (napr. nález unikátne zachovanej konštrukcie včasnostredovekého valu a románskej hradby s vežou na Bratislavskom hrade, prezentovaný Mariánom Samuelom, alebo  výsledky prieskumu pozostatkov zemných opevnení v Pečnianskom lese v Bratislave-Petržalke, predstavené archeológmi Pamiatkového úradu SR). Účastníkov tejto sekcie obzvlášť zaujali ukážky dobových nástrojov používaných pri liečiteľstve a chirurgii, ktoré odprezentoval Pavel Moš. Chirurgické zákroky, ako trepanácia lebky alebo púšťanie žilou, boli predvádzané aj priamo na prítomných dobrovoľných záujemcoch (samozrejme iba náznakovým spôsobom). Štvrtý deň začal autobusovou exkurziou, v rámci ktorej sme navštívili kostol Panny Márie v Broumove, ktorý je najstarším zachovaným dreveným kostolom na území Českej republiky, a malebné mestečko Police nad Metují s monumentálnym, pôvodne ranogotickým kláštorom, založeným v roku 1213 benediktínmi z Břevnova, ktorý v baroku prešiel výraznou prestavbou. Fyzickú kondíciu účastníkov exkurzie preveril výstup na zaniknutý hrad Vlčinec neďaleko Petrovíc a výstup na hrad Vízmburk, ktorý je po kontroverznom celkovom plošnom odkrytí archeologickým výskumom v 70. a 80. rokoch 20. storočia obnovený do podoby sprístupnenej konzervovanej ruiny pod mohutnými krycími pultovými prístreškami, s bohatou prezentáciou archeologických nálezov a stredovekej materiálnej kultúry. Podrobný a pútavý odborný výklad nám poskytli historik Jan Tůma a archeológ Jan Košťál. Spoločenský večer v Hospode na sýpce, tvoriacej pôsobivú súčasť areálu hospitálu v Kukse, ideálne uzavrel bohatý program konferencie. V rámci posledného dňa sme mali možnosť podrobnejšie spoznať hospitál v Kukse, ktorý tvoril ideálne zázemie konferencie. Unikátny barokový komplex zo záveru 17. storočia, nesúci výraznú pečať svojho zakladateľa grófa Františka Antonína Šporka a sochárskej tvorby významného barokového umelca Matthiasa Bernarda Brauna, prešiel v rokoch 2013-2014 pamiatkovou obnovou, ocenenou Grand Prix Europa Nostra. Kostol, záhrada, hrobka rodu Šporkovcov a Sweertsovcov, zachovaná lekáreň z roku 1743 a Braunove sochy personifikovaných cností a nerestí sú klenotmi, ktoré priťahujú návštevníkov na toto miesto s mimoriadne harmonicky pôsobiacim krajinným prostredím. Jedinečný Braunov Betlehem, vytesaný do vystupujúceho skalného podložia na hranici pôvodného panstva Kuks, patrí medzi pamiatky, ktoré sa usilujú o zápis do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.         Zborník Archaeologia historica periodicky vydáva Filozofická fakulta Masarykovej univerzity v Brne a jeho základ tvoria príspevky z medzinárodných konferencií archeológie stredoveku. Ide o prestížny recenzovaný odborný časopis. Príspevky z tohto ročníka konferencie budú publikované v nasledujúcom čísle v roku 2023. Autori textu: Filip Jaššo – Martin Neumann, PÚ SR Autor fotografií: Filip Jaššo, PÚ SR

Správa z konferencie „Dějiny archeologie v Československu“ v Olomouci

V dňoch 13.-15. septembra sa v priestoroch Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci uskutočnila konferencia zameraná na dejiny archeologického bádania v Čechách, na Morave a na Slovensku. Úlohy hlavného organizátora sa zhostilo Moravské zemské múzeum v Brne a Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci. Konferencia sa tematicky vzťahovala k dobe a osobe Inocenta Ladislava Červinku (1869-1952), dlhoročného predsedu Moravského archeologického klubu. Organizátorom sa dokonca podarilo premyslene naviazať na 1. archeologický zjazd v Litovli, uskutočnený v roku 1907 pod záštitou Moravského archeologického klubu v Brne a Krajinské musejní společnosti v Litovli, a konferenciu usporiadať pri príležitosti 115. výročia tohto stretnutia. Toto prepojenie sa prejavilo najmä počas exkurzie, ktorá sa snažila kopírovať trasu výletu účastníkov spomenutého 1. archeologického zjazdu pred vyše storočím. Prvý konferenčný deň (utorok) sa začal uvítacími príhovormi organizátorov – Pavlíny Kalábkovej a Miloša Hlavu (obaja z Univerzity Palackého) a Petra Kostrhuna (Moravské zemské muzeum). Následne odštartoval prvý blok prednášok, ktorý konferovala P. Kalábková. Ten bol venovaný najmä detailnému predstaveniu osobnosti Inocenta Ladislava Červinku. Rôznorodé prístupy prezentujúcich (M. Hlava, P. Kostrhun, D. Kolbinger) umožnili už priamo počas prednášok a následnej diskusie dopĺňať mozaiku informácií a korigovať doposiaľ zaužívané a v literatúre rozšírené informácie. V poobedňajšom bloku príspevkov, vedenom P. Kostrhunom, sa prednášajúci zamerali na vzťahy I. L. Červinku k vybraným regiónom (Dubicko), resp. súčasným bádateľom (Kliment Čermák, Ludvík Domeček). Pozoruhodným bol príspevok J. Maříkovej-Kubkovej zameraný na osobu Ivana Borkovského. Detailným štúdiom domácich i zahraničných archívnych prameňov sa jej podarilo vyvrátiť niekoľko mýtov, ktoré sú s osobou tohto ukrajinského archeológa pôsobiaceho v Československu dodnes spojené. Po ukončení prednáškovej časti pozvala P. Kalábková účastníkov konferencie do Svatováclavského pivovaru, kde sa pokračovalo v neformálnych rozhovoroch. Druhý deň konferencie priniesol témy, ktoré sa venovali skôr regionálnym bádateľom. Priblížená bola osobnosť zakladateľa múzea v Náchode – Jana Karla Hrašeho (1840-1907), ďalej Josefa Kerna (1883-1945), historického geografa Bohuslava Horáka (1881-1960), no samostatný príspevok bol venovaný aj múzejníkovi a priekopníkovi archeológie na Rakovnicku – Janovi Rennerovi (1869-1959). V tomto bloku, ktorý moderoval M. Hlava, sa objavili aj prvé príspevky venované Slovensku. Pavol Paterka z Krajského pamiatkového úradu v Nitre predstavil dejiny archeologického výskumu rímskeho tábora v Iži, kde možno korene odborného záujmu o túto lokalitu klásť už do 19. storočia. Peter Podolan z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave zase predstavil Pavla Jozefa Šafárika ako „starowědca“ (t. j. archeológa), ktorý sa však, možno paradoxne, nikdy priamo nepodieľal na žiadnom archeologickom výskume.    Stredajšie poobedie bol zasvätené exkurzii. Za daždivého počasia sa jej účastníci presunuli z budovy fakulty na autobusovú stanicu, kde už čakal pristavený autobus. Prvou zastávkou na ceste boli Mladečské jaskyne. Už cestou k nim oboznamovala P. Kalábková prítomných o okolitom pravekom osídlení a sprievodný odborný komentár predniesla účastníkom aj priamo v jaskyni. Mali sme tak možnosť obdivovať celoeurópsky najstaršiu jaskynnú lokalitu s osídlením aurignackej kultúry (jej nositeľmi boli už príslušníci rodu Homo sapiens). Následne sa výprava presunula do Uničova, kde sme boli očakávaní v mestskom múzeu v bývalej vodnej bráne. P. Kalábková a M. Hlava nás tu zoznámili s históriou mesta a účastníci exkurzie mali možnosť si aj sami prejsť celú expozíciu. Následne sa celá výprava presunula do centra mesta, kde v podkroví radnice v strede námestia bola špeciálne pripravená expozícia venujúca sa archeologickému výskumu regiónu Uničovska. Prítomní tu mohli obdivovať okrem iného aj nálezy z unikátnej neolitickej studne, ktorá bola objavená v roku 2015 priamo v Uničove. Odvážni záujemcovia mohli vystúpiť aj na radničnú vežu. Bohužiaľ, daždivé počasie nedovoľovalo pokochať sa výhľadmi do diaľky. Po detailnej obhliadke všetkých vystavených exponátov sa výprava vybrala k autobusu a zamierila k poslednej zastávke dnešnej exkurzie – bola ňou kaviareň v Litovli, kde nás miestni privítali v hanáckych krojoch a ponúkli nás regionálnymi špecialitami – nátierkami a olomouckými „tvarůžkami“. Nechýbal slávnostný prípitok a príhovor P. Kostrhuna s pripomenutím, že práve v tomto meste sa pred 115 rokmi konal 1. archeologický zjazd (nie však v priestoroch kaviarne, no v záložni priamo na námestí). Po dostatočnom občerstvení sa účastníci exkurzie presunuli naspäť do Olomouca, konkrétne do budovy fakulty, kde prebiehal do neskorých nočných hodín spoločenský večer.   Posledný tretí deň konferencie vyplnili opäť príspevky venované výskumu na miestnej či regionálnej úrovni – predstavené boli osobnosti archeológie Moravskotřebovska, juhočeských Sudet, no i Komárna a jeho okolia. Matúš Hudák prezentoval v mene širšieho autorského kolektívu dejiny archeologických prieskumov na Hradisku Jánovce Machalovce na Spiši na prelome 19. a 20. storočia. Súčasný výskum naznačuje, že o tejto lokalite z doby laténskej bude v najbližšom čase ešte dosť počuť. Publikum pobavila i detailná, no miestami i úsmevná mikrosonda do osudov nálezu mamuta v Beši zo začiatku 20. storočia. Štvrtkový blok referátov ukončovali opäť príspevky moravských bádateľov pripomínajúcich si významné výročia – 80 rokov existencie Archeologického ústavu v Brne a 150 rokov prezentácie Moravského krasu v Blanensku.      Organizátori prisľúbili, že prednesené referáty budú publikované v zborníku pod hlavičkou Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci. Pôjde tak už o druhý zborník špeciálne venovaný dejinám archeológie v Čechách, na Morave a na Slovensku (prvý vydala online Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave v roku 2020). Možno len vysloviť radosť a potešenie nad tým, že téme dejín archeológie, ktorá ešte pred pár rokmi stála mimo hlavný prúd pozornosti v rámci archeologickej obce, sa darí priťahovať stále nových priaznivcov. Kiež by sa tento trend podarilo potvrdiť aj na ďalšom ročníku konferencie, ktorý je plánovaný o ďalšie dva roky v Čechách. Spracoval: Martin Neumann, Odbor preventívnej údržby pamiatok – PÚ SR
❌